Osud nám v živote prihráva rôzne smeče, postavičky, situácie, ale aj lásky a priateľstvá. Stačí vyjsť na ulicu, do kaviarne, dnes sa chodí do supermarketov. Ten, ktorého mi osud prihral na zastávke Priateľstvo, určite supermarkety nenavštevoval. Pritom miloval Bratislavu viac ako hocikto z nás. Mal magické meno Gejza Ďuriak. Nenašli by ste ho medzi celebritami, ani na stránkach bulváru. Patril do inventáru mesta na Dunaji tak, ako Mária Terézia alebo Julo Satinský, aj keď jemu socha nikde nestojí. Bol živým pamätníkom Bratislavy, tej ozajstnej, zo starých múrov, zabudnutých kostí, ale najmä živých a mŕtvych domorodcov. Obhajoval mesto ako križovatku ciest, kde sa od nepamäti stretali jazyky, kultúry, dokonca aj farby pleti. Pamätná je jeho veta „Veľa predstaviteľov nemá vzťah k mestu, nestali sa Bratislavčanmi. A pritom Bratislavčanom môže byť aj černoch!“

Kedysi dávno jeden menil vodu na víno, iní nemajú čo vymeniť, tak si len tak berú, ale len málo ľudí vedelo meniť bigbít na hudbu. Takouto schopnosťou vládol Marián Varga.

Spoznali sme sa ešte začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy sme sa stretli na parenisku slovenského bigbítu. Tiene, The Buttons, Matadors, The Beatmen, Jolana, či môj The Players s Jožkom Barinom. Ani neviem, ako sme sa zoznámili, ale hneď na druhý deň sme zakladali novú bigbítovú skupinu. Už vtedy mal pohľad generátora s veľkými očami a telo vyschnutej pšenice. Naša skupina vydržala spolu týždeň. Boli tu Prúdy a Marián na pár mesiacov zakotvil v prístave Paľa Hammela.