(premíéra muzikálu Oliver!)

Tí skôr narodení majú určite v spomienkach uloženú pesničku Chubbyho Checkera „Let´s twist again“. Všetci sme sa na tanečnom pódiu zvíjali v rytme twistu, ktorý nám popri rock´n ´rolle vyhovoval. V tom istom roku (1961) vo wimbledonskom divadle v Londýne mal premiéru muzikál Oliver! Trojica divadelníkov, režisér Peter Coe, choreograf Malcolm Clare a výtvarník Sean Kenny inscenovali muzikál Lionela Barta. Skladateľ a libretista v jednej osobe vytvoril nesmrteľné dielo na ešte nesmrteľnejší príbeh Charlesa Dickensa Oliver Twist. Takto sa stala značka TWIST spolu s menom Oliver európskym kultúrnym dedičstvom. Píše sa rok 2024, šesťdesiattriročný muzikál sa nechystá do dôchodku. Naopak, po neuveriteľne úspešnej ceste po svete zavítal už po druhýkrát na Slovensko. Takže titulok článku neklamal. 8 marca sa takmer stočlenný divadelný ansámbel predstavil bratislavskému publiku na Novej scéne, divadle, ktoré si tiež už za roky svojej existencie počas 77 divadelných sezón niečo pamätá. Je pre každé divadlo vzácne, ak sa o ňom tvrdí, že nestarne. Herci prichádzajú, odchádzajú, menia sa scény, riaditelia, ale duch, ktorý mu vdýchol divadelný Boh nezostarol. A práve spomínané divadlo si „Nové“ zachovalo nielen v názve, ale aj v predstaveniach, tisíckach inscenácií a stotisícoch spokojných divákov, ktorí sa aspoň na chvíľu prídu do divadla nadýchať čerstvého divadelného vzduchu. Platilo to aj na premiére britského muzikálu s originálnou slovenskou divadelnou krvou začiatkom marca.

Menzlovinky

(pár viet o najnovšom filme oskarového režiséra DONŠAJNI)

„Myslím, že je to film přístupný každému, kdo absolvoval aspoň osm let školy. Pro každého, kdo je gramotný.“ Sú to slová scenáristu a režiséra ovenčeného americkou filmovou cenou za Ostře sledované vlaky, alebo dnes už kultového filmu Vesničko má, středisková, Jiřího Menzla. Tí, čo sa prehupli cez sedemdesiatku, vedia, čo to v živote tvorcu znamená. Najmä filmoví režiséri, kameramani, ale aj herci. Je to čas bilancovania, zbierania vavrínov a spomínania. Jiří Menzel si svoju rozlúčku s aktívnou filmovou réžiou necháva na neskôr. Dôkazom je jeho najnovšia „roztopašná komédia“ Donšajni.

Tentoraz si vybral prostredie opery. Nie v tej reprezentatívnej podobe. Svoj pohľad zamieril do malého českého mestečka, kde dožíva operný súbor a jeho režisér Vítek (Jan Hartl). Práve cez neho Menzel prerozprával vlastný príbeh provinčného divadelného ansámblu a jeho režiséra. Pokiaľ sa Menzel v minulosti opieral o overené literárne predlohy z pera Vančuru, Hrabala alebo Svěráka, tentoraz sa do písania námetu a scenára za pomoci Terezy Brdečkovej pustil sám režisér. Menzel priznáva: „Ale nejsem ani Hrabal ani Svěrák… A je to na tom znát.“

Ak by si niekto myslel, že v Banskej Bystrici zaúradovala umelá inteligencia (AI), tak je na omyle. Nová inscenácia opery AIDA v štátnej opere bola v rukách živých, nefalšovaných ľudí z mäsa a kostí. Stalo sa to v piatok 24. mája o pol siedmej večer. Všetko nasvedčovalo, že pozvané publikum bude svedkom ďalšej reinkarnácie AIDY po slovensky v taliančine. Veď čo už možno očakávať od ďalšej premiéry  diela majstra Giuseppe Verdiho po vyše stopäťdesiatich rokoch. Po desiatkach, možno stovkách premiér a tisícok repríz v najprestížnejších operných domoch na svete. Navyše aj mnohí Slováci si myslia, že všetko dôležité sa odohráva v Bratislave, presnejšie v Slovenskom národnom divadle. Je to umelecká mantra, ktorá hneď na úvod deklasuje všetko, čo nevzniklo v hlavnom meste Slovenskej republiky. V tento májový piatok banskobystrickú operu nekompromisne zasiahla kreativita.

Opera „Peppina“ Verdiho Aida ma svoj legendárny príbeh, o ktorom by sa dal nakrútiť celovečerný film. Odvíja sa od objavu starobylej stély, náhrobného kameňa v meste Aydin, v tureckej Anatólii. Archeológovia na nej objavili prvý notový záznam. Seikilov epitaf je vlastne magickým záznamom pre budúcnosť. Narodila sa tam Aida (v Ayde)? Potiaľto záhada, ktorá patrí do muzikologického sveta. Vlastný príbeh opery je až príliš prozaický. Pôvodný zámer egyptského panovníka Ismaila Pašu pripraviť oficiálne otvorenie Suezkého prieplavu aj s kantátou od Verdiho sa nepodaril. Až honorár 150 tisíc zlatých frankov a hrozba, že projekt ponúknu hudobnému sokovi Richardovi Wagnerovi presvedčili päťdesiatosem ročného Giuseppe Verdiho, aby sa dal do práce a behom pár mesiacov napísal základný hudobný pôdorys pre veľkolepé dielo. Sarkasticky možno tvrdiť, že Aida je vlastne reklamný trhák pre Egypťanov, presnejšie pre ich panovníka Ismaila Pašu, ktorý sa chcel tiež naveky zapísať do histórie ľudstva. Podobne ako pápež Clemens XII, ktorý inicializoval vznik fontány di Trevi v Ríme. Nik už nevie, kto bol mecenášom kultúrnej pamiatky, ale každý si pripomenie jej tvorcu Nicolu Salviho, ktorý fontánu vytvoril podľa návrhov Giana Lorenza Berniniho. Aida sa v plnej paráde predviedla v Káhire až na Vianoce v roku 1871. Viažu sa k nej dve kuriozity. Pôvodne mala úlohu Aidy stvárniť česká operná diva Teresa Stolzová. Tá sa dostala k Aide až na európskej premiére v roku 1872 v divadle La Scala v Miláne. Druhou kuriozitou sú aidovky. Predĺžené trúbky, ktoré dal Verdi vyrobiť špeciálne pre káhirské uvedenie diela. Aida bola úspešná a stala sa ikonou operného repertoáru na celom svete.

Romantický príbeh lásky, v ktorom ústredné postavy vytvára trojuholník muža a dvoch žien, sokýň v láske, je vlastne pretlmočeným príbehom Shakespearovho Rómea a Júlie. Dva znepriatelené tábory a vrúcny vzťah zamilovaných, ktorý nepozná hranice. Nič krajšie a nič romantickejšie doteraz nebolo vymyslené. Podobných literárnych príbehov je nekonečné množstvo. Možno zvláštnosťou je fakt, že pôvodcom príbehu je archeológ a egyptológ Auguste Mariette. Znalec histórie Egypta vytvoril príbeh, podľa ktorého vzniklo aj libreto. Toho sa nakoniec zhostil Antonio Ghislanzoni. Jedinečná je však hudba. Je akýmsi vyústením odkazu Giuseppe Verdiho s množstvom nádherných melódií, veľkolepých zborových kompozícií a zrelej inštrumentácie, ktorá sprevádza celý príbeh. Práve v tom je Verdiho genialita. Kantabilita árií a konsonancia hudobného sprievodu je jedinečná. Nezahlcuje priestor zbytočnými tónmi a nepriehľadnými inštrumentáciami. Pracuje s emóciami vyjadrenými jazykom jednotlivých hudobných nástrojov. Necháva pokorne vyznieť príbeh a nesnaží sa pretláčať vlastný názor, akýsi hudobný exhibicionizmus. Ak o opere hovoríme ako o hudobnom divadle s príbehom, kulisami, tancom, postavami a emóciami, je opera devätnásteho storočia vrcholom hudby v divadle. Opera Aida je nenahraditeľným  svetovým kultúrnym dedičstvom, ktoré nesmie chýbať ani na jednej opernej scéne. Ani v Banskej Bystrici.

Dnes už možno tvrdiť, že bystrickej dramaturgii , presnejšie dramaturgičke Alžbete Lukáčovej sa podarilo dať dokopy umelecký tím, ktorý vo finále priniesol na opernú scénu nový výraz. Režisér Dominik Beneš, výtvarníčka Zuzana Přidalová, choreografka Silvia Hudec Beláková a dirigent Oliver Dohnányi. Tento malý kolektív s vysokým pracovným výtlakom sa vedel zhostiť všetkého, čo operná inscenácia prináša. Je to priestor, čas, ľudský materiál a akustika. Ak niektorý zo základných stavebných materiálov chýba, prípadne ťahá za kratší koniec, odrazí sa to okamžite na výsledku. Niekedy je dokonca zrejmá prekážka akýmsi impulzom pre dobrý nápad. Takýmto bol boj o naplnenie a využitie priestoru Štátnej opery v Banskej Bystrici. Aida je scénické dielo gigantického charakteru. Sú to najmä veľké scény s množstvom postáv, zboru a tanca. To prinútilo režiséra Dominika Beneša nájsť riešenie, ako sa rýchlo a bez prestávok zhostiť zmien, ktoré následne za sebou pokračujú. Dostať naraz na malú scénu niekoľko desiatok účinkujúcich je v stiesnených podmienkach divadla priam zázrak. Čo sa nezmestilo na pódium, tomu našli tvorcovia miesto v sále. Nielen v bočných uličkách, ale aj na balkóne a v zákulisí. Zrazu sa divák ocitol uprostred deja, ale najmä uprostred samotnej hudby, ktorá sa mu zrazu dostávala zo všetkých strán. Toto kvadrofónne vyznenie hudby možno na slovenské podmienky označiť za jedinečné. Zo zámeru sa stala zrazu ukážka moderných inscenačných postupov, kde aj  priestor sa stáva hudobným nástrojom. Akýmsi gigantickým reproduktorom, ktorý chrlí zvukové plochy zo všetkých strán. Mužský zbor vpravo, ženské hlasy zľava, z oboch strán na balkóne zneli originálne aidovky a z pódia ste mohli stereho sledovať výstupy sólistov. Tí sa neraz premiestnili na mólo oddeľujúce orchestrisko od hľadiska. Lepší jedinečný zážitok z hudby nemáme ani pri počúvaní reprodukovanej hudby. Pri Aide v Banskej Bystrici sa to podarilo. Aj diváci so svojim sluchom sa stali aktérmi hudobného happeningu. Všetci do jedného sme boli spevákmi aj hudobníkmi. Len dirigent, ktorý to mal v rukách bol jedinečný. Oliver Dohnányi bravúrne všetkým ukázal svoje schopnosti, nielen udávať tempo a nástupy, ale aj charakter hudobného diela, jeho dynamiku, agogiku, frázovanie a v neposlednom rade aj emócie, ktoré k romantickej opere patria. Zrazu ste sa stali svedkami, keď gestá rúk z takzvanej „jamy“, kde je ukrytý orchester dávajú pokyn aj divákom, na čo sa majú sústrediť a čo majú počúvať. Takýto zážitok nemôžete mať určite ani v La Scale. Oliver Dohnányi sa opäť prejavil ako výrazná osobnosť, ktorá vládla všetkými aktérmi opery. Jeho viditeľný rešpekt sa odzrkadlil v precíznej organizácii spevákov aj hudobníkov. Práve Aida so svojimi dynamickými a rytmickými zmenami si vyžaduje absolútnu koncentráciu a disciplínu, čo sa neraz v umeleckej brandži vyskytuje ako nedostatkový tovar. Dohnányi dokázal všetkých a všetko zjednotiť na jednotku. Účinkujúci mu môžu byť vďační. Nezaváhal ani pri jednom nástupe, rytmickej zmene, ale aj ďalších pokynoch pri vedení operného kolosu. Diváci sa jemu, ale aj ostatným pri každej árii, tanci alebo zborovej skladbe odvďačili úprimným potleskom.

Významnými spoluhráčmi boli režisér Dominik Beneš, výtvarníčka Zuzana Přidalová a choreografka Silvia Hudec Beláková. Mladí tvorcovia, ktorí Aidu postavili na nohy. Premyslené aranžmány hereckých mizanscén, nástupy zborov boli významne obohatené o umelecký pohyb a samostatné tanečné čísla. Nie je jednoduché pracovať so spevákmi na opernom pódiu. Ich pohyb a výraz sú neraz obmedzené ich speváckym prejavom. Dominik Beneš významne posilnil charaktery jednotlivých postáv a „rozhýbal“ príbeh. Navyše boli jednotlivé postavy jasne vo výraze a gestách odlíšené. Dominik Beneš, absolvent AMU v Prahe a dlhoročný spolupracovník s banskobystrickou operou má dostatok skúseností s domácim priestorom už z predchádzajúcich inscenácií akou bola Mozartova Čarovná flauta (2016), Ponchielliho La Gioconda (2018) a naposledy Pucciniho Turandot (2021).  Celkové výtvarné vyznenie diela malo magický výraz. Napriek viditeľnej materiálovej striedmosti scénických prvkov, určite zapríčinených finančnými možnosťami, sa Zuzane Přibilovej podarilo vytvoriť prostredie, kde najdôležitejšiu úlohu hrali nezvyčajné farby kostýmov, scénických prvkov doplnených difúznym osvetlením vytvoreným zadymeným priestorom, čo je v podmienkach opery rizikový prvok najmä pre spevákov. Fungovalo to na sto percent. Akoby žiarivý kruh, metafora bola Ra, zavesený nad scénou osvetľoval nezvyčajné odtiene farieb, ktoré boli živé a kontrastné. V difúznom svetle vytvárali akýsi akvarelový efekt, jemne žiariace farby s rozostrenými kontúrami. Jednoduchá, ale pôsobivá bola napríklad scéna pri Níle. Sama autorka, výtvarníčka Zuzana Pŕibilová uvádza, že čerpala z odkazu art deco. Štýlu, ktorý má africké korene. Plné geometrických ornamentov, ponášok na dobovú faunu a flóru. Postavám deja sa na hlavách a tele objavovali prvky egyptských odevov, faraónskych čeleniek s uraelom, štylizovaným zobrazením kobry, anupova maska šakala, či iné doplnky hýriace zlatom a bohatstvom. Oproti tomu sa jasne vydeľovala bezfarebná vrecovina zajatých Etiópčanov. Verdi vo svojej Aide jasne vyčlenil orchestrálne pasáže, ktoré prenechal choreografii. Choreografka Silvia Hudec Beláková, ktorá má za sebou desiatky divadelných inscenácií, vychádzala z poetiky egyptských hieroglyfov a pohybov zachytených  na eyptských reliéfoch. Jej skúsenosť sa jasne odrážala v schopnosti podriadiť tanec príbehu. Tak „reč tela“, pohyb a skupinové kreácie vždy podliehali atmosfére a emóciám prítomným na scéne. Rovnako sa vyhla samoúčelným choreografiám, ktoré by odpútavali od príbehu. Splývali s hudobným sprievodom plným významov a akýchsi predpovedí nasledujúceho deja. Tanečný ansámbel spolu so sólistkou Veronikou Szabovou významne pomohli k ozvláštneniu ale aj prerozprávaniu príbehu na opernej scéne.

Štátna opera v Banskej Bystrici pod vedením generálneho riaditeľa Rudolfa Hromadu spolu s jej umeleckým riaditeľom Šimonom Svitkom a riaditeľkou baletu Danou Dinkovou vytvorili priestor pre tvorcov, aby mohli angažovať medzinárodné obsadenie tejto významnej opery.  Na piatkovej premiére sa v úlohe Aidy zaskvela Marta Mari ( v alternácii Veronika Mihálková a Jeannette van Schaik), talianska speváčka, narodená v roku 1992, ktorá má na talianskych operných scénach za sebou úlohy ako Sestra Angelika v rovnomennej Pucciniho opere, Leonora v Trubadúrovi, Mimi v Bohéme, Čo-čo-San v Madame Butterfly. V postave Aidy na Slovensku debutovala. Pevný ale zaoblený soprán Marta Mari, plný energie, významne prispel ku konsonantnému hudobnému vyzneniu diela. Široký rozsah jej umožňoval dynamicky narábať s hlasom vo všetkých polohách. Sokyňu v láske Amneris vytvorila Michaela Šebestová ( v alternácii Gosha Kowalinska), mezzosopranistka, známa z účinkovania na viacerých slovenských a českých operných scénach. V úlohe Amneris účinkovala aj v inscenácii Aidy v SND v Bratislave (2020). Bravúrne stvárnila postavu dcéry egyptského faraóna. Mala navyše ťažkú úlohu najmä v duetoch s Aidou, kde mezzosopránové party v dynamike konkurujú sopránu a nie je ľahké sa presadiť. Trojicu hlavných postáv príbehu uzatvára Ramades. Na premiére ho stvárnil taliansky spevák Paolo Lardizzone (v alternácii Ivan Defabiani). Do Banskej Bystrice priniesol nielen kvalitný spevácky a herecký prejav, ale aj talianske slnko a temperament. To, čo ostatným spevákom vo svete pri talianskej opere chýba. Zaskvel sa v duetoch ale aj áriách ako bola Celeste Aida, alebo záverečný duet s Aidou O terra, addio. Okrem kvalitného speváckeho výkonu priniesol na scénu aj kus hereckého výkonu Šimon Svitok v postave etiópskeho kráľa Amonasra (v alternácii Zoltán Vongrey). Verdi rád využíval kontrastné hlasy. V basových partoch sa zaskveli dvaja účinkujúci. V úlohe veľkňaza Ramfisa to bol Ivan Zvarík a v úlohe faraóna Ivan Lyvch. Aj ďalších postáv sa kvalitne zhostili Michaela Kušteková ako kňažka (v alternácii Katarína Procházková) a Andrej Vancel v tenorovej úlohe posla  (v alternácii Peter Račko).  Opäť treba podčiarknuť konsonantné hudobné vyznenie celej inscenácie, kde významnú úlohu hral operný zbor. Zvukomalebnosť, dynamika  a jednotné frázovanie pod taktovkou Olivera Dohnányiho vytvárali spolu s orchestrom neuveriteľne kompaktný a harmonický celok.

Tragédia lásky Radamesa a Aidy doznela. Verdi zámerne končí duetom, nie veľkým finále. Určite chcel naplniť svoj zámer, aby diváci na záver chvíľu zastali s mrazením v chrbte. Pretože práve nenávisť dvoch spoločenstiev zapríčinila dramatický koniec lásky, najkrajší ľudský cit, ktorému sa nevyrovná žiadny bojaschopný jedinec, vojsko, či moc. Pretože hrdinstvo sa rodí v láske a porozumení, nie vo vojnách a stojí za ňu obetovať aj vlastný život. Tento odkaz faraóna talianskej opery Giuseppe Verdiho je naveky zapísaný do partitúry „komédie sveta“, ale najmä do Aidy.

26.5.2024

Ľubo Belák