Verejnoprávny úradujúci Mačo

Netušil som, že blogom, v ktorom som vyjadril počudovanie nad neanimovaným filmom Posledný autobus, rozprúdim takú živú korešpondenciu s pánom Šmatlákom, riaditeľom Audiovizuálneho fondu. Priznám sa, strávil som pri tom na môj vkus až priveľa času a vydal nespočetne veľa energie. Nech mi to Pán Boh odpustí.

Vlastne o čo ide? Pri odovzdávaní cien filmovým a televíznym tvorcom, IGRICA, dostali hlavnú cenu za animovanú tvorbu tvorcovia filmu Posledný autobus. Keď som si ho pozrel, zistil som, že to nie je žiadny animovaný film a tak cenu nemal dostať. Podobne sa začudoval aj môj priateľ Ivan Popovič, známy priekopník animovaného filmu. Úryvky z tohto filmu som mal možnosť vidieť aj pri odovzdávaní cien Slnko v sieti. Aj tu sa dielko objavilo medzi nominovanými filmami ako animovaný film. Žeby ho akademici nevideli? V záverečných titulkoch tvorcovia ďakovali Audiovizuálnemu fondu a Ministerstvu kultúry za finančnú pomoc. Pre nič netušiacich čitateľov podotýkam, že je veľký rozdiel, najmä vo financiách a v čase, ktorý sa venuje animovanému a hranému filmu. V porovnaní s hraným krátkometrážny filmom sú náklady, ale aj čas na realizáciu niekoľko násobne vyššie. Teda, aspoň by mali byť. Desaťminútový poctivý animovaný film vzniká aj niekoľko rokov, pokiaľ hraný kratučký film sa dá úsporne a hravo nakrútiť za jeden - dva týždne. Iste, nedá sa to porovnávať aritmeticky, ale predsa len, spôsob výroby, financie a čas sú diametrálne iné.

Tak som sa vybral cestou Sherlocka Holmesa vypátrať, kde sa stala chyba. Žeby sa niekto pomýlil?. Najbližšie mi bol Audiovizuálny fond. Cez neho dostal producent filmu Posledný autobus časť finančných dotácií na výrobu a distribúciu. Na web stránke, ktorá, musím priznať, je dôkladne spracovaná, nechýbali informácie ani o filme a pridelených dotáciách „animovanému filmu Posledný autobus“, ktorý sa nakrúcal 50 dní (????). To už som sa naštval. Aký animovaný. Veď je to hraný film. Predsa nemám halucinácie.

Určite to vysvetlia členovia Rady fondu, naivne som si myslel, keď som napísal krátky email predsedníčke fondu. V dobrej vôli som k e-mailu pribalil aj môj blog „Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku“. Nečakal som dlho. Neozvala sa mi však pani predsedníčka fondu, ale pán riaditeľ Martin Šmatlák, ktorého som poznal ešte z neblahých čias, keď nastúpil v čate bývalého krízového riaditeľa pána Rybníčka do vtedajšej Slovenskej televízie a začal čistku po poslednom ozajstnom vedení televízie. Bol to vzorný úradník. Poslúchal na slovo. Celá čata čistila tak dokonale, že sa z televízie vyparila kultúra a nastúpilo bohapusté šafárenie s budovami, výrobou programov, ale najmä sa zabudlo na jej poslanie. Rýchlo však musím podotknúť, že pán Šmatlák z toho všetkého nič nemal, veď len riadne plnil úlohy nadriadených. (Dúfam, že táto veta nevyprovokuje pána riaditeľa k ďalšiemu emailu).

Vráťme sa späť. Poriadkumilovný Mačo sa opäť objavil. Ako meňavka sa opäť vynoril na mieste, kam som vkročil ja. Priznám sa, tak trochu som na neho zabudol, ale už jeho prvé riadky, ktoré mi venoval namiesto pani predsedníčky Kolevsakej, ma trochu nadvihli pri počítači a ihneď som sa rozpamätal. Úha! Niečo sa deje! Rád si vymieňam emaily. Ešte keď žil Jaro Filip, naučil som sa diskutovať aj elektronicky, emailom. Ale v prípade Posledného autobusu som s tým nerátal. Pána riaditeľa som hneď na začiatku upozornil, že si korešpondenciu tohto typu nenechávam pre seba, ale ju rád poskytnem verejnosti. V televíznych besedách sa usalašili politici a na internete blogeri. Preto som prvú odpoveď Martina Šmatláka zverejnil aj s mojou odpoveďou. Opäť som si myslel že už tentoraz dostanem odpoveď z Rady, na ktorú doteraz čakám. Omyl, omyl! Mačo sa nevzdal, opäť si sadol k počítaču a vychrlil neskutočný text s ďalšími zauzlenými tvrdeniami, na ktoré som už vôbec nebol zvedavý.

Ale to ešte stále nebolo všetko. Keď som mu nanešťastie opäť odpísal a v závere som ho požiadal, aby sa už na to vykašľal a poprosil pani Kolevsku, nech mi odpovie sama, prišiel ďalší siahodlhý traktát, aký som to len ja človek. Od Od výčitiek z osočovania, škandalizácie sa Martin Šmatlák posunul k „pokoju v mysli a slnku v duši“, ktoré mi na záver zaželal. Nemusel. Slnka a pokoja mám dosť. Len akosi mi nechodí odpoveď od pani Kolevskej.........

V Bratislave, 21.4.2012

Ľubo Belák

Prílohy

Celá korešpondencia s p. Martinom Šmatlákom