Dnes už len snívame o časoch, kedy rytieri boli nielen symbolom, ale aj živým príkladom cti, čestnosti, viery a lásky. Takýto rytier sa v prvý marcový deň rozlúčil tak, ako sa na rytiera patrí. V divadle, ktoré mal rád a medzi divadelníkmi, ktorých miloval.

 Peter Kerlík, nositeľ rytierskeho kríža prvej triedy Fínskej bielej ruže sa rozlúčil s našim obyčajným svetom plnom chaosu a neprajníctva priam bulgakovsko - moliérovsky, v divadle. Občas som sa s ním do Astorky, jeho domovskej scény zatúlal aj ja. Posedeli sme si v klube a pripíjali si každý podľa svojho gusta. Peter mal svoj obľúbený drink, malinovicu. To pripíjanie bolo vždy ocukrované jeho príbehmi a polemickými myšlienkami, ktorými zásoboval celú spoločnosť. Občas , najmä pri téme kultúra vytiahol svoj tromf, Fínsko. Miloval túto krajinu nielen preto, že tam prežil kus života, ale vždy pripomínal, aké prostredie Fíni vytvárajú pre kultúru. Boli pre neho vzorom národnej cnosti dávať na prvé miesto práve kultúru, umenie a vzdelanie. Neboli to len akési márne reči. Boli to fakty a priznám sa, robilo mi dobre počuť, že aspoň niekde na svete existuje územie, kde kultúra v spoločenskom živote hrá stále prvé husle.

Peter Kerlík bol nielen rytierom kultúry, ale jeho človečina bola pre mňa malým zázrakom v prostredí spisovateľskej obce, plnom nenávisti, intríg a nežičlivosti. Aj v tomto falošnom svete pseudointelektuálov sa neutopil v depresii. S „kľudom Angličana“ sa vedel porozprávať aj s najväčším chrapúňom. Osobne som ho zažil ako funkcionára v spisovateľskej organizácii. Niekto sa funkcionárom musí učiť. On to nemusel. Jeho prirodzený prejav kultivovaného diplomata pribrzdil aj mňa, ktorý s diplomaciou a umiernenými reakciami na hlúposť a zákernosť má problémy.

Teraz neviem, čo mám robiť. Nestihol som si s ním dať šláftrunk, posledné poldeci malinovice. Budem tak musieť urobiť pri jeho poslednej rozlúčke, na ktorej sa určite objavia aj tí, ktorých nemusel. Ako ho však poznám, vlastne poznal, aj pri rozlúčke sa zachová ako prvotriedny diplomat, usmeje sa, všetkých milo pozdraví a potom si so mnou pripije.......len neviem, či to na pohrebe nebude čudné.

                                                                                                                Ľubo Belák

                                                                                                               4. marca 2016

Posledná rozlúčka sa uskutoční 10. marca 2016 o 13.15 hod. v bratislavskom krematóriu.

Videozáznam z podujatia na Dňoch slovenskej literatúry 2014

SND - Modrý salón