Sú chvíle, ktoré si človek nielen zapamätá na celý život, ale najmä ktoré zmenia stereotyp života o 1000 stupňov Fahrenheita, prípadne 180 stupňový uhol. Také niečo sa dnes udialo v Bratislave na Partizánskej ulici v pôrodnici Koch. Je to tam, kde som sa pred vyše 65timi rokmi narodil ja a neskôr aj moje deti Andrej a Silvia.

Dnes 26.októbra 2016 moja Silvinka priviedla na svet chlapa ako hora a dala mu meno Dávid. Nebola pri tom sama. Stál pri nej otec Dávida Martin Hudec, partner mojej Silvinky. Viem, je to chvíľa, ktorá patrí rodičom Dávida a na ktorú určite nezabudnú do konca života. Tak trochu sebecky sme si spolu s mojou Darinkou zo zážitku prvých hodín nášho vnuka uchmatli a tvrdohlavo sme si ho vo vestibule pôrodnice odsedeli a odstáli v očakávaní na RADOSTNÚ SPRÁVU.

Tá prišla moderne, po telefóne, vlastne smartfóne, ako sa dnes tým lízankám hovorí. Martin bol síce od nás len o dve poschodia vzdialený v pôrodnej sále, ale nedalo mu hneď v prvých minútach Dávidovho príchodu na svet poslať RADOSTNÚ SPRÁVU. A tá určite patrí všetkým. V zapätí sa Martin objavil vo vestibule a vzal nás, mňa, Darinu a Katku, Martinovu mamu a dnes už babičku na poschodie, kde už v malom inkubátore spokojne odfukoval náš vnuk Dávid. Bez toho, aby som požiadal o dovolenie, pobral som sa do malej miestnosti s inkubátorom. Sám som nemal šancu pre môj svetobežnícky život zažiť narodenie vlastných detí. Dnes som si to však pri narodení vnuka vychutnal naplno. Zoči voči novému človeku – môjmu vnukovi som sa postavil s obavami, aká bude moja prvá reakcia. Tá bola profesionálna. Vzal som do rúk malý fotoaparát a urobil som prvé fotografie nášho potomka.

Vivat život, Vivat Dávid

V Bratislave, dňa 26. októbra 2016

Ľubo Belák