Michal Belák

/normalizačný životopis, tak ako mi ho otec zanechal. Bolo to v období, keď nesmel takmer nič robiť......./

Narodil som sa 29. sept. 1920 v Bučanoch, okr. Trnava. Moji rodičia pracovali ako nádenníci na veľkostatku  Fould-Springera.

Otec pracoval najprv ako robotník v miestnom mlyne, ale pretože patril medzi zakladajúcich členov  KSČ v obci, majiteľ mlyna ho prepustil a potom už nádenníčil na spomínanom veľkostatku. V posledných rokoch svojho života 1953-1955 bol členom Závodnej stráže Čs. rozhlasu v Bratislave.

Po otcovej smrti presťahovala sa matka so sestrou do Bratislavy na Okt. Nám. Č. 10 /Archív Čs. rozhlasu/, kde matka bola domovníčkou a upratovačkou.

Základnú ľudovú školu som skončil po piatich rokoch v Bučanoch /v r. 1931/. Po prijatí na reálne gymnázium v Trnave, absolvoval som osem tried, maturoval som v r. 1940.

Po matúre som chcel študovať medicínu. Pre nedostatok finančných prostriedkov prijal som ponuku Vojenského vysokoškolského internátu, kde som mal možnosť študovať medicínu zadarmo, ale s úväzkom, že za každý rok štúdia budem musieť slúžiť päť rokov ako vojenský lekár.

V tomto internáte za tvrdých vojenských podmienok som vydržal iba tri roky a pretože viacej som inklinoval k divadlu a spevu /hrával som v bratislavských dramatických krúžkoch/ prešiel som k Vojenskému rozhlasu, kde bolo možné absolvovať základnú vojenskú službu.

Pri evakuácii Bratislavy odišiel som s Voj. Rozhlasom koncom marca do Nemecka, kde som však dezertoval a vrátil sa spolu s manželkou do vlasti. Tento môj skutok, ako aj spojenie pomocou rozhlasu s domácim odbojom /vysielanie šifrovaných správ partizánom/ mi pomohli zaradiť sa bez akýchkoľvek následkov do pracovného procesu.

Tieto okolnosti môže vierohodne dosvedčiť Ján Adámek, člen KSČ a šéfredaktor časopisu VÝBER, ktorého ako partizána, člena Brigády Jána Žišku som zraneného ukrýval v Bratislave v rokoch 1944-45.

Za tzv. Slovenského štátu som nebol členom n i j a k e j politickej organizácie. Bol som iba študent /bez príslušnosti k HM/ a vojak.

Začiatkom septembra 1945 som prijal zamestnanie ako redaktor v Slovenskom národnom aeroklube do roku 1949.

Odtiaľ som prešiel ako organizačný referent do UMPRA – Umenie pracujúcim /do r.1950/

Od r. 1950 som nastúpil do opery SND, potom v r. 1958 do r. 1970 som pôsobil ako herec a spevák v kabaretnej scéne TATRA REVUE.

V krízových rokoch 1960-70 uvádzala TATRA REVUE pásma /preklady z budapeštianských kabaretov, doplnené aktualizačnými scénkami, nevhodnými na tie časy, lebo nepodporovali konsolidáciu pomerov ale skôr nahrávali kontrarevolučným silám.

Nemal som však nijaký podiel na inscenáciách, čo sa týka dramaturgie. Bol som i b a hercom, r e p r o d u k č n ý m umelcom. A taktiež nikto z TATRA REVUE sa organizačne nezapojil do kontrarevolúcie, nepodávali sme nijaké vyhlásenia ani nepodpisovali 2.000 slov.

Po zrušení TATRA REVUE som sa stal slobodným umelcom agentážne pripojený k SLOVKONCERTU. Na požiadanie rôznych organizácií vystupoval som viac ako stokrát bez nároku na honorár, ba dokonca som sa stal čestným členom S-klubu /Vysokoškolákov – strojárov/, kde pravidelne /už deväťkrát/ účinkujem bezplatne a pomáham im vypĺňať

Vzhľadom na možnosť lepšieho využitia i mojich organizačných schopností ochotne prijímam ponuku s. J. Divinca, vedúceho Hlavnej redakcie film. Programov, pomôcť pri budovaní dabingového súboru.

Povedz mi otec

(video)