Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
O jedného „B“ratislavčana s veľkým B menej
Osud nám v živote prihráva rôzne smeče, postavičky, situácie, ale aj lásky a priateľstvá. Stačí vyjsť na ulicu, do kaviarne, dnes sa chodí do supermarketov. Ten, ktorého mi osud prihral na zastávke Priateľstvo, určite supermarkety nenavštevoval. Pritom miloval Bratislavu viac ako hocikto z nás. Mal magické meno Gejza Ďuriak. Nenašli by ste ho medzi celebritami, ani na stránkach bulváru. Patril do inventáru mesta na Dunaji tak, ako Mária Terézia alebo Julo Satinský, aj keď jemu socha nikde nestojí. Bol živým pamätníkom Bratislavy, tej ozajstnej, zo starých múrov, zabudnutých kostí, ale najmä živých a mŕtvych domorodcov. Obhajoval mesto ako križovatku ciest, kde sa od nepamäti stretali jazyky, kultúry, dokonca aj farby pleti. Pamätná je jeho veta „Veľa predstaviteľov nemá vzťah k mestu, nestali sa Bratislavčanmi. A pritom Bratislavčanom môže byť aj černoch!“
Ten, čo menil bigbít na hudbu
Kedysi dávno jeden menil vodu na víno, iní nemajú čo vymeniť, tak si len tak berú, ale len málo ľudí vedelo meniť bigbít na hudbu. Takouto schopnosťou vládol Marián Varga.
Spoznali sme sa ešte začiatkom šesťdesiatych rokov, kedy sme sa stretli na parenisku slovenského bigbítu. Tiene, The Buttons, Matadors, The Beatmen, Jolana, či môj The Players s Jožkom Barinom. Ani neviem, ako sme sa zoznámili, ale hneď na druhý deň sme zakladali novú bigbítovú skupinu. Už vtedy mal pohľad generátora s veľkými očami a telo vyschnutej pšenice. Naša skupina vydržala spolu týždeň. Boli tu Prúdy a Marián na pár mesiacov zakotvil v prístave Paľa Hammela.