Ponúkam Vám celý projekt, ktorý som predložil Výboru NR SR. Chcel by som ním otvoriť diskusiu o verejnoprávnych médiách, ktorá na Slovensku chýba už dvadsať rokov.

Svoju prácu poskytujem ako materiál zhrňujúci stav a perspektívy nielen verejnoprávnych, ale aj komerčných médií v novom svete SLOBODNÉHO VÝBERU.

Pridajte sa!

ROZHLAS A TELEVÍZIA SLOVENSKA

AKO NÁRODNÉ AUDIOVIZUÁLNE CENTRUM

projekt riadenia a rozvoja RTVS

júl 2012

Autor: PhDr. Ľubomír Belák

Odchod do spomienok

Nerád píšem o smrti, aj keď je neraz vykúpením. Neviem aké boli posledné hodiny Petra Klimenta, môjho dlhoročného priateľa a kolegu v televízii. Vlastne bol to môj prvý televízny šéf. Jeho monumentálna postava a pevné obočie všeobecne vzbudzovali rešpekt. Bolo to v časoch, keď sme nič nesmeli a všetko sme robili. Akési tajné bratstvo postihnutých cholerou.

V bratislavskej televízii v Mlynskej doline sme každodenne roztáčali koleso televíznej zábavy. Ešte dnes vidím Petra v jeho malej kancelárii dokonale vydezinfikovanej cigaretovým dymom, ako sa okolo neho na stole povaľujú scenáre. Mnohí ho pred nástupom do televízie poznali pod menom Peter Petiška. Neviem, prečo si dal tento pseudonym, ale pod týmto menom sa objavovali satirické básne, texty pesničiek a slovenské verzie svetových muzikálov. Keď sme sa s Janom Štrasserom stretli v Nitre na premiére slávneho muzikálu Sweet Charity moja prvá otázka bola na Petra, spoluautora slovenských prekladov textov. Už vtedy mi Jano oznámil, že sa Peter ospravedlnil, ale pre zdravotné problémy nemohol absolvovať cestu do Nitry a späť. Už ju nikdy neprejde. Cesty, ktorými chodil sú definitívne zaarchivované v knihách, pesničkách, na divadelnej scéne a v televíznych scenároch. Ale predsa len, zostane aj v spomienkach. Určite si na neho spomenú tí, ktorí mali radi múdrosť, metaforu a spevavosť textov Petra Klimenta.

Určite na neho nezabudnem.

Ľubo Belák

PREČO?

Médiami prebehla správa, že patrím k uchádzačom na post generálneho riaditeľa RTVS. Priznám sa, tento druh strohých nič nehovoriacich informácií nemám rád. Prečo? Jednoducho správa nehovorí nič o tom, čo ma viedlo a dnes ma opäť vedie zúčastniť sa vypočutia. Neviem ako ostatní kolegovia „budúci generálni riaditelia“ vnímajú voľbu nového šéfa rozhlasu a televízie, ale pre mňa je to skôr výzva opäť sa vybrať na stretnutie s kompetentnými pánmi a dámami a opäť tvrdiť to, čo som tvrdil pred dvadsiatimi rokmi, keď som sa vrátil zo sveta a priniesol som plný kufor skúseností ako fungujú média v iných krajinách.

Ako vzniká hit: Povedz mi otec

Nie každý deň si na našu rodinu spomenú médiá. Určite patríme skôr do družiny spomienkotvorných občanov ako medzi nádejnú mlaď Slovenska. Preto ma prekvapilo a tak trochu aj potešilo, že na stránkach denníka SME sa 19.4.2012 objavil článok od Dušana Taragela "Ako vznika hit: Povedz mi otec". Neviem, čo ho k napísaniu článku viedlo. Až na pár nepresností je to v celku milá spomienka. Prečítajte si ho

Tu je link na stránku SME

Ako vznika hit: Povedz mi otec

Verejnoprávny úradujúci Mačo

Netušil som, že blogom, v ktorom som vyjadril počudovanie nad neanimovaným filmom Posledný autobus, rozprúdim takú živú korešpondenciu s pánom Šmatlákom, riaditeľom Audiovizuálneho fondu. Priznám sa, strávil som pri tom na môj vkus až priveľa času a vydal nespočetne veľa energie. Nech mi to Pán Boh odpustí.

Vlastne o čo ide? Pri odovzdávaní cien filmovým a televíznym tvorcom, IGRICA, dostali hlavnú cenu za animovanú tvorbu tvorcovia filmu Posledný autobus. Keď som si ho pozrel, zistil som, že to nie je žiadny animovaný film a tak cenu nemal dostať. Podobne sa začudoval aj môj priateľ Ivan Popovič, známy priekopník animovaného filmu. Úryvky z tohto filmu som mal možnosť vidieť aj pri odovzdávaní cien Slnko v sieti. Aj tu sa dielko objavilo medzi nominovanými filmami ako animovaný film. Žeby ho akademici nevideli? V záverečných titulkoch tvorcovia ďakovali Audiovizuálnemu fondu a Ministerstvu kultúry za finančnú pomoc. Pre nič netušiacich čitateľov podotýkam, že je veľký rozdiel, najmä vo financiách a v čase, ktorý sa venuje animovanému a hranému filmu. V porovnaní s hraným krátkometrážny filmom sú náklady, ale aj čas na realizáciu niekoľko násobne vyššie. Teda, aspoň by mali byť. Desaťminútový poctivý animovaný film vzniká aj niekoľko rokov, pokiaľ hraný kratučký film sa dá úsporne a hravo nakrútiť za jeden - dva týždne. Iste, nedá sa to porovnávať aritmeticky, ale predsa len, spôsob výroby, financie a čas sú diametrálne iné.