PODOBENSTVO O HNIEZDE

/Slová  Milan Rúfus  &  hudba Ľubo Belák/

Mláďatá na nás žalujú

a kričia svoju bolesť.

"Nerúcajte nám hniezdočká,

dokiaľ sme v nich

a holé!

Raz, keď nám krídla narastú

pre všetky diaľky zeme,

my z toho hniezda potichu

a samé odídeme."

A hniezdo ozaj osamie.

Zatíchne, čo v ňom znelo.

No nezareptá - prečo aj? -

veď dovŕšilo dielo.

Trochu ho bolí obloha,

hľadá v nej vtáčie voje.

Nájde však odkaz od Boha,

že vie už o ňom svoje.

"Chválim ťa, hniezdo po mene

a so mnou všetko živé.

Vykonalo si zverené,

bolo si spravodlivé."

A Božie srdce vznešené

i múdry rozum Boží

to prázdne hniezdo jesene

z koruny bytia zloží.

No kým sú deti, mláďatá,

bude sa dvíhať k hviezdam

ich pieseň sotva načatá:

"Nerúcajte nám hniezda!"