(film o Dežovi Hoffmannovi)

„Dežo Hoffmann bol outsider, nebol súčasťou systému“. Takto sa o slovenskom fotografovi vyjadril britský historik Keith Lowe. Práve o ňom vznikol v spolupráci dvoch Patrikov filmový dokument Dežo Hoffmann – fotograf Beatles. Producenta a spoluautora námetu Patrika Pašša a režiséra a scenáristu Patrika Lančariča.

Už sme si zvykli, že žijeme v schizofrenickom svete plnom nezmyslov a výmyslov. Neraz sa prichytíte, že robíte veci, ktoré vôbec nechcete robiť a hovoríte, čo nechcete hovoriť. V našej civilizácii to nie je nič nezvyčajné. Tak sme si, či tak nám nastavili náš svet. Sú však osobnosti, ktoré sa obdivuhodne vymykali akémukoľvek pokusu ovplyvňovať ich osobnú slobodu. Takými boli napríklad Milan Lasica a Julo Satinský. Neboli však v histórii Slovenska osamelí. Takým bol aj Dežo Hoffmann.

Meno významného slovenského fotografa je pre verejnosť neznáme. Ak však k jeho menu pridáme nálepku The Beatles, určite sa mnohým v hlave rozsvieti žiarovka a pochopia, že ide o fotografa, ktorý začiatkom šesťdesiatych rokov fotografoval beatovú anglickú skupinu. Aby neprišlo k omylu, nefotografoval chrobákov (beatles), ale štyroch muzikantov so značkou The Beatles. Už tento fakt pre slovenskú kultúru znamená niečo jedinečné, svetové a hodné ocenenia. Napriek tomu, že ide o popkultúru, je pozostalosť Deža Hoffmanna vzácna najmä svojou originalitou, umeleckosťou a neustálou aktuálnosťou. Mnohí si pod fotografiou predstavujú krátky moment, ktorý sa zachytí na celuloidový film. Dnes je to digitálny smartfón. Preto aj prácu fotografa ľudia vnímajú ako človeka, ktorý v jednom momente stlačí spúšť. Len tak, bez predtuchy výsledku. Potiaľ je práca profesionálneho umeleckého fotografa a rodinného príslušníka, ktorý zachytáva momenty zo života rodiny, rovnaká. Inak je to vo výsledku. Rodinná fotografia sa ocitne v rodinnom albume a dielo umeleckého fotografa zostáva verejnosti. Aj s rizikom odmietnutia. Dežov svet zachytený na fotografiách môžeme vidieť na vernisážach, v knižných publikáciách alebo aj v dokumente, akým je film Dežo Hoffmann – fotograf Beatles.

Patrik Lančarič, režisér dokumentu, nie je pri tvorbe filmových dokumentov nováčikom. Aj keď sa v prvom rade venuje divadelnej réžii, občas zablúdi k filmu. V roku 2007 nakrútil hraný film na poviedku Leopolda Laholu Rozhovor s nepriateľom. Za sebou má televízne dokumenty o Ladislavovi Chudíkovi, básnikovi Miroslavovi Válkovi a hudobníkovi Marekovi Brezovskom „Hrana (Rockument“). Každé z diel sa vyznačuje až detailnou filmárskou prácou a citom pre dramatickosť. To uplatnil aj v najnovšej práci. Ak by sme tvorbu historického dokumentu mali prirovnať inému druhu činnosti, najbližšie je archeológia, investigatívna žurnalistika a právne služby. To posledné zohralo pri vzniku diela kľúčovú úlohu. Mnohé historické filmové a zvukové záznamy sú v rukách renomovaných vlastníkov práv, akým je určite Appel Corps, vlastník práv The Beatles. Pátranie po fotografiách a dobových filmových záznamoch môžeme zase definovať ako filmovú archeológiu. Na tenkom lade sa dokumentarista ocitne, ak chce priblížiť situáciu danej chvíle, či charakter aktéra, ktorý už nežije. Túto časť pátrania po povahe Deža Hoffmanna presunul Partik Lančarič na rozhovory s jeho pamätníkmi.  Divák môže sledovať nielen neuveriteľné množstvo informácií, ale aj príbeh geniálneho fotografa a slobodného človeka.

Rodáka z Banskej Štiavnice zavial osud do sveta, kde ho najprv očaril film. Mal šťastie. Na svojej ceste sa stretol napríklad s dvornou fotografkou Adolfa Hitlera, Leni Riefenstahl alebo Hedy Lamarrovou, známu svojim „aktom“ vo filme Extáza. Načas, ako kameraman, zakotvil  v spoločnosti 20th Century Fox. Stal sa vojnovým filmovým korešpondentom a prinášal zábery z bojov. Tak sa dostal aj do Španielska kde vypukla občianska vojna. Boli to dramatické chvíle, ktoré Deža poznačili na celý život. Našiel si tam aj priateľov, fotografa Roberta Capa a spisovateľa Ernesta Hemingwaya. Práve tu ho núdza o filmový materiál prinútila vziať do ruky fotoaparát. Filmárska dynamika a zmysel pre zachytenie dramatickej situácie preniesol aj do fotografií. Neustále hľadal zlomové momenty, v ktorých sa človek pred kamerou ocitol. Akýsi vnútorný nepokoj so snahou preniknúť k pravde o svete pred objektívom. Toto všetko si neskôr vzal do ďalšieho života, ktorý ho „ubytoval“ vo svete anglosaského šoubiznisu a popmusic. Ako imigrant a neskôr aj príslušník britskej armády nakoniec zakotvil v Londýne. S fotoaparátom sa okamžite ponoril do sveta zábavy a hudby. Tá mu poskytla možnosť pohybovať sa slobodne po svete, ktorý mu síce nepatril, ale poskytol mu alternatívu vzrušujúceho života počas Španielskej občianskej vojny. Bol outsiderom bohatej triedy celebrít a hviezd. Napriek tomu ho akceptovali a umožnili mu priblížiť ich život nezvyčajnou formou žánrových fotografií.

V tom čase do Európy prišiel rock´n´roll a s ním nová britská hudobná scéna. Práve Dežo spozornel pri fotografovaní vtedy neznámej liverpoolskej hudobnej skupiny The Beatles. Bol jedným z tých, ktorý na ňu upozornil a tak sa čiastočne zaslúžil o jej objavenie. Stal sa ich dvorným fotografom. Nabúral hollywoodske klišé strojených aranžovaných fotografií filmových a hudobných hviezd. Tie svoje, a bolo ich obrovské množstvo, nútil do pohybu a uvoľnenosti. Boli medzi nimi Rolling Stones, Pink Floyd, Beach Boys, Louis Armstrong, Bob Dylan, Elvis Presley, Elton John, David Bowie, ale aj osobnosti ako Charlie Chaplin či Judy Garlandová. Určite bol prvým, ktorý vniesol do fotografovania šoubiznisu život. Nadšenie zo spolupráce s The Beatles zmaril osobný konflikt s Johnom Lennonom. Tony Bramwell, priateľ členov skupiny, sa v dokumente Patrika Lančariča o Lennonovi vyjadril, že: „John bol bezohľadný, protivný chalan“. Ponížený Dežo sa tak ocitol bez svojej „lásky“, hudobnej skupiny, kde nielenže omladol o desať rokov, ale našiel aj sám seba ako umeleckého fotografa.

Spletitý filmový príbeh „Dežo Hoffmann – fotograf Beatles“ má napriek tomu, že je dokumentom a musí narábať len s faktami, silný emocionálny náboj. Možno ho sledovať ako hraný film bez hercov v úlohách a scén postavených v štúdiu. Toto všetko poskytol Patrikovi Lančaričovi sám život. Nemalú zásluhu na tom mali ďalší dvaja tvorcovia, ktorí sa zúčastnili realizácie diela. V prvom rade to bol dnes už nebohý Marián Sloboda, kameraman žijúci v Nemecku, ktorý sám dávnejšie nakrútil viacero materiálov a odložil ich do svojho archívu. O hľadanie pamätníkov a ďalších artefaktov sa postaral publicista a televízny scenárista Marián Pauer.

„Dežo Hoffmann, majster čiernobieleho“, takto ho charakterizoval britský filmár Graham Walker, autor staršieho dokumentu o Dežovi z roku 1967. Ak by chcel niekto pre príchod farebnej fotografie uzavrieť umelecký odkaz slovenského fotografa, mýlil by sa. Pre Deža farebná fotografia neprinášala toľko výziev ako tisíc odtieňov čierej a bielej, ktorým zostal verný. Vo svojom umení išiel tak ďaleko, že ho nezaujímal ani finančný efekt z predaja práv. Ku koncu života celý svoj archív s negatívmi bezodplatne odovzdal spoločnosti, ktorá spravuje materiály The Beatles. Keď zastrelili Johna Lennona a chceli od Hoffmanna fotografie, sám povedal: „...nie je správne zarobiť na niekoho smrti“. Napriek tomu pred svojim odchodom do čiernobieleho neba nám chudobný fotograf zanechal bohatstvo vpísané do fotografií.

V Bratislave 6.7.2022

Ľubo Belák