Dnes prší. Poviete si, no a čo. Pre mňa to bolo jedno z prekvapení, ktoré ma očakávalo na dovolenke. Ostrov, ktorému som venoval svoj čas, ale aj pár eur, sa v cestovných ponukách charakterizuje ako miesto, kde svieti slnko 270 dní do roka. Je jasné, že som bol dažďom poctený ako turista, ktorý hľadá zvláštnosti. Povráva sa, vlastne je to súčasť gréckej mytológie, že ho od Dia dostal darom boh Helius. Pri rozdeľovaní Zeme zabudol Zeus na bola slnka a tak mu uprostred mora špeciálne pre neho vymodeloval zbrusu nový ostrov Rhodos.

Neviem, či celú túto historku aj s počtom slnečných dní si niekto len tak nevymyslel, aby prilákal turistov. Pretože na rozdiel od mnohých iných ostrovov v Egejskom alebo Stredozemnom mori, ktoré sú oholené od stromov, na Rhodose to stromami a zeleňou prekvitá. Pokojne by sa zmestil na Slovensko. Jeho 75 kilometrová dĺžka a 30 kilometrová šírka by sa vpratala napríklad niekde pri Prešove. Len ako by sme tam dopravili to more, slnko a ešte tých pár Grékov. Je ich na ostrove okolo 43 tisíc. Už vidím pokrik Slovákov,“ Len žiadni migranti! Nech si zostanú doma!“. A tak sme odkázaní na Rodos lietať. Urobil som to aj ja. Lietadlo, ktoré mi zadovážila cestovná kancelária, za dve hodinky pristálo neďaleko hlavného mesta ostrova. Asi pre nedostatok geografických názvov mu dali meno Rhodos. Rhodos na Rhodose. Na letisku som sa spolu so skupinou slovenských turistov stretol s Martinom, delegátom cestovky, ktorý nás elegantne rozmiestnil do autobusov, dal šoférom mapku trasy a mená hotelov a rozbehli sme sa po východnom pobreží. Vlastne som zabudol na to najdôležitejšie. Rhodos podobne ako iné ostrovy, aspoň dúfam, má východné a západné pobrežie. Severné pobrežie a južné má len pár metrov, sú to len také skalné špice. To východné omýva Stredozemné more a to západné Egejské. Líšia sa aj tým, že pokiaľ vietor poriadne pofukuje najmä na západnom pobreží, to východné sa elitársky tvári ako pokojné, umiernené a macherské. Ako u nás Východniari a Blaváci, len naopak. Machri východného pobrežia vpustili na miestne pláže po zuby ozbrojených zahraničných developerov a hotelierov a najmä severnejšia časť východného pobrežia je preplnená gigantickými hotelmi, ktoré len ťažko nájdete v ponuke našich cestoviek. Boli to najmä Angličania, ktorí ešte v čase gréckeho blahobytu okupovali turistické centrá Rhodosu. Ukričaní Angličania v súčasnosti takmer zabudli na ostrov, ale hotely, taverny a bary zostali. Je smutný pohľad na prázdne reštaurácie a taverny. Samozrejme ak už neskrachovali a nepobrali sa za Manitouom do večných turistických lovíšť. Ale kde nie sú Angličania, hneď vedľa v štvorhviezdičkových hoteloch sú našinci, Slováci, Česi (Moraváci), Rusi, Nemci, ale aj Francúzi. Nezabudol som na Talianov. Tí majú na Rhodose akési zvláštne privilégiu. V septembri sa vlastne celé Taliansko presídli na Rhodos. Dovolenkujú tu celé rodiny. Možno je to pozostatok dobrých susedských vzťahov, keď Grécko cez druhú svetovú vojnu Taliani okupovali. Tento malý Babylon sa od júna rozbehne po letoviskách vybavených ubytovaním all inclusive. To sú také kultivované koncentračné tábory, či getá, kde vás schmatnú a už nepustia. Od rána do večera dostávate stravu, ubytovanie, lehátka pri bazéne a zábavu na jednom mieste. Určite je to pre našich turistov výhodné, ale tým trpia práve tie miestne taverny, malé reštaurácie a kaviarničky, na ktoré sa už len spomína. Z gréckej idylky sa všetko mení na turistickú miešačku, do ktorej všetko nahádžete, pomiešate a vyhodíte. Aby som bol však úprimný, niečo zostalo ešte aj pre takých ako som ja, milovník turistického praveku a stredozemnej atmosféry. Jednoducho sa netreba vzdávať. Ešte stále je na Rhodose čo obdivovať a čo si zamilovať.

Cez predné sklo autobusu z letiska sa mi otvorili okná do Rhodosu. Postupne sme sa preštrikovali spleťou ciest do turistických centier na pobreží a dávkovali skupinky našincov do jednotlivých all inclusive get. Inak to ani nemožno nazvať. To moje bolo v Kolymbii. Aby som bol presný v Kolympii, ako som sa dočítal na cestnom označení. „b“ alebo „p“, zemepisný názov miesta s dvomi gramatikami. Doteraz neviem, ktoré je správne. Po krátkom uvítacom ceremoniáli na recepcii som sa presunul do izby. Prvý dojem bol dobrý. Prízemie, pohľad na bazén, všade veľa paliem a trávy, more čo by si kameňom dohodil. Wi-fy za 15 euro a začala sa all inclusive dovolenka. Prvý dotyk s prostredím hotela sa udial na večeri. Závodná menza ma privítala desiatkami obsadených stolov a dostatočne neokysličeným vzduchom. Neznalý pomerov som si naložil na tanier zmes mäsa a zeleniny. Čašník mi priniesol pohár červeného vína. Nepýtal sa ma na meno. Pre neho som bol číslo izby. A tak som sa stal číslom 2023. Našťastie mi ho nevytetovali na zápästie. Namiesto toho som bol okrúžkovaný červeným pásikom. Spolu obe označenia znamenali hosťa, ktorý má all inclusive. Pôvodne som si predstavoval, že mám neobmedzené právo kdekoľvek bývať, čokoľvek ochutnať, čokoľvek si vypýtať, či žiadať a všetci budú tancovať tak ako ja pískam. Veď som macher, zaplatil som si to. Postupne však ako som sa turisticky roztápal v priestore, začal som chápať celý kolotoč miešačky all inclusive. Môžeš bývať kdekoľvek, ale len tam, kam ťa pošlú, môžeš jesť a piť čokoľvek, ale len to čo ti dajú. Pochopil som aj to, že pocit menzy vo mne vyvolal uzavretý jemne ťažko dýchateľný priestor. Neskôr, keď som začal využívať otvorenú časť reštaurácie pri bazéne, pocit menzy sa stratil. To bolo moje úvodné víťazstvo, ktoré som si však vždy musel vybojovať. Keď boli vonku všetky stoly obsadené, musel som kapitulovať a s dlhým nosom sa vrátiť do nedokysličenej menze. Skúsenosti zo starých čias, keď známosti robili divy, som využil aj pri dobíjaní miesta na jedenie. Po pár dňoch a pár eurách mi stačilo pozrieť na čašníčku a už som mam miestečko na vzduchu pripravené. Hneď v prvé ráno som bol zaskočený, keď som si po raňajkách vypýtal malú fľašku minerálky. Je vhodné ju mať po ruke pod slnečníkom, kde som plánoval stráviť väčšinu času na Rhodose. V reštaurácii, kde mi ju na raňajkách nakoniec odmietli dať, ma odkázali na bar v hoteli, kde som mal bez problémov minerálku dostať. Lenže bar bol zatvorený, tak som sa šiel spýtať na recepciu. Tam ma odporučili na bar pri bazéne. Barman na mňa pozeral ako puk. Na moju otázku reagoval otázkou, či mám peniaze. Minerálka v bare all inclusive bola „zadarmo“ podávaná iba v pohári. Fľaštička stála 2 eurá. Neskôr, na obed som na moje prekvapenie automaticky na stôl dostal nefalšovanú vrúcne žiadanú fľaštičku minerálky. A tak to bolo po celý čas. Podobný kolotoč bol na obed. Po obede sa patrí dať si kávičku, zákusok, prípadne nejaký koňačik. Nefajčím, takže kubu som si nezapálil. Tak som si naložil zákusok, sadol si k stolíku a hľadal som kávičku, ktorá sa ešte ráno v reštaurácii čapovala zo stroja. Stroj bol prikrytý plachtou a na otázku, kde je káva, prišla prekvapujúca odpoveď. Veď predsa v bare pri bazéne aj s koňačikom. Koláčik som si hodil do úst a putoval som k baru. Barová polica sa prehýbala pod náporom alkoholu od výmyslu sveta. Na stenách viseli ponuky koktailov, mojito, Blady Mary. Káva bola, ale koňačik a mojito len za eurá. Barman mi posunul zoznam all inclusive. Z toho čo bolo naskladané na polici som si mohol čokoľvek objednať, ale aj zaplatiť. V all inclusive ponuke boli dovolené len generické nápoje „akoby“. Napríklad akoby koňak bolo vlastne miestne nasládle brandy, akoby vodka sa na originál podobala iba vzhľadom a akoby červené víno by som nedoprial ani jednému milovníkovi račianskej frankovky. Trpká červená voda. Musím však uznať, barman sa činil. Zástupy turistov sa hrnuli a mal čo robiť, aby mal čisté poháre. Jediné, čo sa nedalo čapovať „akoby“ bolo pivo. Aby som uzavrel rozprávanie o strave, musím spomenúť kuchyňu. Tá bola naozaj all inclusive. Pestrá ponuka teplých a studených jedál bola ozdobená tým najgréckejším. Originálnymi olivami, zeleninou a fetou, ktoré sa samozrejme pravidelne objavovali na mojom tanieri. Rovnako to bolo s rybami a gréckymi špecialitami. Ale aj tu som sa dostal problémov. Ako jesť trikrát denne, nevynechať žiadnu dobrotu a pritom sa neprejesť. Vydržal som to len pár dní. Potom zákonite prišlo k redukcii potravinového nákladu na mojom tanieri a dlho som rozmýšľal či nevynechám obed, alebo večeru. Sám som sa zasmial pri predstave, ako v chlieve rytieri rádu Johanitovi držia na ostrove turistov a pravidelne ich nacpávajú krmivom. Cieľ pri prasatách je jasný, ale u ľudí? Vykŕmiť a poraziť. Som krutý, však! Veď čo chcem od štvorhviezdičkového all inclusive. Tu by sa hodilo spomenúť vetu slovenského mudrca Jánošíka „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte.“ Ale môjmu príbehu o ostrove zďaleka nie je koniec.

Ďalšie all inclusive zahŕňa v sebe aj služby rekreačné. Pláž pri mori, bazény, nápoje, malé jednohubky priamo pri vode a veľká zábava, ktorú zabezpečujú takzvaní animátori. Neviem odkiaľ sa vzal tento terminus technicus vo vzťahu k zabávaniu ľudí počas dovolenky. Osobne mám za sebou 52 dielny animovaný seriál Ivana Popoviča, kde som sa staral o zvukový dizajn. Patrí tam hudba, bľabot napodobujúci ľudskú reč a ruchy. Kreslené postavičky ožijú, začnú sa hýbať a rozprávať vo farebnom svete obrazu a zvuku. V all inclusive gete to podľa všetkého znamená, že skupina nadšencov dáva do pohybu lenivo ležiacich turistov na pláži a pri bazéne. Inak to nemôžem nazvať, keďže ide zväčša o študentov, ktorí si chcú v lete privyrobiť. Deti cez prázdniny vybehnú zo škôl na letoviská a na základe nejakého krátkeho školenia začnú otravovať odpočívajúcich ľudí rôznymi otázkami a výzvami. Napríklad mňa po celý čas pobytu jeden zo študentov nabádal, aby som si šiel zahrať futbal. Musel som mu každý deň povedať, že nemôžem, lebo mám problémy s platničkou. Boli tam aj horšie telesné trosky, ktoré chceli animátori šmariť do vody a poriadne ich popreháňať. Na druhej strane musím priznať, že sa im to čiastočne darilo a pár nadšencov sa objavilo na animačných programoch. Keď nastal čas bohapustej zábavy, k mikrofónu, ktorý znel ako dohováranie v kokpite vojenskej stíhačky, pristúpil šéf animátor a spustil rad nezmyselných slov a súvetí, čo mu prišlo na um, ale v rôznych jazykoch. „Meine Damen und boys, doby večer, guten morgen, astala vista, čau amore.....asi takto prebúdzal a zvolával cvičencov k bazénu, kde sa odohrávala hlavná atrakcia – turisti alias ničnetušiace akvabely začali metať rukami a nohami podľa cvičiteľky, ktorá radšej zostala na suchu pri bazéne. Spustila sa avantgardná hudobná produkcia nemecko-italo-anglo-španielskych disko příběhů, ktoré opäť zneli ako búrka v šerbli. Nielen zneli, ale sa šírili smrtonosnou hlasitosťou a skreslením po idylickom pobreží ostrova, ktorý je naozaj krásny a bohatý na históriu. Určite grécky bohovia musia poriadne bohovať na tento prejav európskej civilizácie. Na chvíľu som si v myšlienkach odplával do antických Atén k Sokratovi a s ľútosťou som musel priznať, že tu by so svojimi názormi neuspel. A neviem, neviem, či by sa zapísal do histórie. Navyše by musel prekričať miestnych animátorov. Títo na každý večer pripravili zábavný program. Raz to bol kabaret, inokedy kvíz šou, alebo tanečná zábava. Na malom pódiu sa pred zrakmi dovolenkárov all inclusive odohrával tragikomický príbeh študentov so študentskými vtipmi a predstavou o zábave. Úprimne mi bolo tých detí, čo si cez prázdniny zarábali týmto spôsobom, ľúto. Pri rozhovoroch s nimi som samozrejme nezačal na nich vrčať ako starý pes, len som im naznačil, nech si hľadajú iný spôsob zárobku, ktorý by ich nenútil šliapať si po vlastnej dôstojnosti. Podľa mňa sú jednoducho za málo peňazí zneužívaní na turistický kšeft. Ak bolo treba, na scéne sa vzájomne opľúvali, hádzali po sebe odpadky, naznačovali pohyby pri orgiách a vynucovali si spoluprácu dovolenkárov. Vybavila sa mi v predstave moja dcéra, keby musela takéto niečo robiť. Striaslo ma. A to všetko som zaplatil v cestovke s ponukou all inclusive, aj študentskú zábavu mladých animátorov.

Posledná zastávka pri all iclusive patrí prírode a hygiene. Nie je jednoduché zapasovať takéto geto do panenskej prírody Rhodosu. Ako som už spomenul, príroda na Rhodose si nezaslúži, aby po nej jazdili tankové armády developerov. Čiastočne obmedziť výstavbu all inclusive hotelov sa miestnym obyvateľom podarilo najmä na juhovýchode a západe ostrova, ktorý je pokrytý zeleňou. Ale ani tá nie je uchránená pred čiernymi skládkami. Sever a severovýchod je zaprataný a zdevastovaný umelo vytvorenými getami, kam chodia zväčša cudzinci. Viem, ekonomika a peniaze sú v súčasnom svete nezastupiteľné najmä tam a medzi tými, kde sú nezastupiteľné. Ale Gréci si musia uvedomiť, že v ich ťažkej situácii bude najväčším hrdinstvom uchrániť si svoje dejiny a svoju prírodu. Keď sa im to nepodarí, bude tým trpieť celá rozmaznaná Európa. Slnko na Rhodose bude síce naďalej svietiť 270 dní, ale nebude mať pre koho. Tak ako som si to nafotografoval na ceste krížom cez Rhodos, o pár rokov bude zasypaný odpadkami a nebude si pomaly kde ľahnúť na čistú zem a počúvať šum mora. V all inclusive namiesto šumu mora vám dávkujú hudobný šmejd a čistotu riešia usilovným upratovaním. Ale aj tam som zažil, že sa z WC pri bazéne neraz šíril taký smrad, že drevené zariadenie bolo nepoužiteľné, prípadne tam chodili len tí, ktorí stratili čuch. Hneď vedľa WC kraľoval otvorený bar pri bazéne. Čudoval som sa dovolenkárom, ktorí v tom smrade sedeli a v pohode pili all inclusive drinky. Mne sa to zväčša nepodarilo.

Aby som uzavrel túto kapitolu, ktorú som pre seba nazval ALL INCLUSIVE, musím si i napriek tomu sňať klobúk pred Grékmi na Rhodose, že sa snažia s vypätím všetkých ľudských a ekonomických síl udržať nad vodou, morskou vodou. Navyše sú to temperamentní a milí ľudia, ktorí sú ozvenou našej pôvodnej európskej civilizácie. Myslím si, že aj napriek mojim výhradám a postrehom treba do Grécka chodiť na dovolenky „not“ inclusive a aspoň na chvíľu sa zamyslieť, čo pre nás a Gréci v Európe znamenajú.

                                                                                                                Ľubo Belák

                                                                                                               26.6.2016