Krst generácie

Človek je taký starý, ako sa cíti. Nie je to nové tvrdenie a ani som si ho nevymyslel. Je to skúsenosť, na ktorej sa dá v každom veku postaviť akákoľvek blízka alebo vzdialená perspektíva. Jednoducho v každom veku je ešte stále na čosi čakať, niečo získať, niečo urobiť. Takýmto impulzom bol aj vznik najmladšieho hudobného CD jednej z najstarších bigbítových skupín n a Slovensku THE BUTTONS. Iste, v skupine už nie sú všetci z pôvodného obsadenia. Duch doby, kedy skupina hrala a generácia, ktorá túto hudbu počúvala však prežil všetky revolúcie, obsadenia, krízy a zemetrasenia. Generácia 60-károv sa stretla na mieste bývalého vysokoškolského klubu v Bratislave V-klubu, aby oslávila svoje – naše prežitie a dostatok chuti niečo urobiť. Stretli sa tam dokonca aj viaceré generácie. Deti véčkarskych rodičov, ktoré sú dnes už takmer v strednom veku a ako sa hovorí, tvrdia hudbu dnešnej doby.

Na tomto stretnutí som samozrejme nechýbal ani ja. Tešil som sa nielen verejnej premiére môjho videoklipu THE BUTTONS „Come back to me“ , ale aj stretnutiu so svojimi rovesníkmi. Nevyhol som sa ani príslovečnému FAUX PAS. Oslovil ma neznámy muž. Ako som sa snažil, tak som sa snažil, nespomenul som si, že by som ho niekedy v živote stretol. Keď mi však povedal svoje meno, skoro som sa zosypal. Vilo Kánik, frajer šesťdesiatych rokov, ktorý bol známy svojimi extravagantnými kúskami a obchodnými aktivitami na hranici /niekedy aj za ňou/ zákona. Hneď som si spomenul, ako hádzal dymovnice do záhrady domu vtedy ešte nič netušiacej dnešnej mojej manželky Dariny. Alebo nenápadné vlečenie talianskeho športového auta, ktoré sa záhadným spôsobom dostalo cez hranice na Slovensko, do utajovanej garáže niekde uprostred poľa na južnom Slovensku. Iste, bolo toho viac, na čo sme spomínali. Našťastie nechýbal ani Stenly, vlastným menom Peter Procházka, fotograf, bez ktorého by som zabudol na polovicu svojho života. Našťastie jeho fotoarchív je stále k dispozícii a tak sa mám v čom prehŕňať. Nechýbali ani moji hudobní rovesníci, Fedor Frešo, Peci Uherčík, Peter Lipa  a Marián Greksa. Najväčšou skupinou však boli priatelia z Véčka, Miško Lôrincz s Milkou, Janko Smik, Maroš Slovák, Dáša Urbanová, a veľa iných, na ktorých mená som si žiaľ nespomenul. Keď som neskoro v noci, či skoro ráno odchádzal, pristavil som sa pri Dodovi Šuhajdovi, spevákovi a organizátorovi skupiny THE BUTTONS, ale aj slovenského bigbítu  a prehlásil som: „Dodo, tebe by už Bratislava mala postaviť sochu. Má prečo.“ Odchádzal som z Véčka nadšený a presvedčený, že sa oplatilo dožiť takéhoto grandiózneho stretnutia generácie.

Ľubo Belák

foto: Peter Procházka

19.9.2011