Bigbítoví dospeláci

Bigbít na Slovensku neznamenal len nástup novej hudobníckej generácie a nových štýlov, menili sa aj iné veci. Dnes si možno len tá dospelejšia časť Slovákov spomenie, že šesťdesiate roky znamenali zmenu , ktorá zachvátila celý svet.

Vojna vo Vietname, študentské nepokoje v Paríži, hipisácky a beatnícky protest v USA, to všetko sa pričinilo o modernú renesanciu pôvodných hodnôt, od ktorých sa odvíja ľudská existencia. Dnes sa o tom v prostredí supermarketov a hlúpej televíznej zábavy hovorí ťažko, pretože to nebola intelektuálna revolúcia ale revolúcia v kultúre. Myšlienkové a estetické prúdy sa odrážali vo všetkom, dokonca aj v politike. Pre nás to vyvrcholilo v roku 1968 nástupom novej politickej kultúry.

Bigbít bola len jedna súčiastka z motora šesťdesiatych rokov, ktorá zachvátila aj dospelákov. Preto o tom píšem, lebo sa neraz zabúda na skutočnosť v akej vtedajšia bigbítová horúčka existovala. Všetko americké a západné bolo zlé. Naopak, čo prichádzalo z krajiny sovietov bolo moderné, perspektívne, kvalitné a malo budúcnosť. I napriek propagande a tvrdému komunistickej totalite sa v hudbe výraznejšie prejavil vplyv a odkaz toho, čo i napriek oficiálnemu názoru bolo bližšie, európska a anglosaská kultúra a estetika, v ktorej sa kedysi narodila aj naša spoločnosť. Ľudia, ,ktorí sa profesionálne zaoberali kultúrou, osvetovou činnosťou a umením boli i napriek oficiálnym modelom ľudia z mäsa a kostí. Úplne normálni muži, ženy, otcovia a mamy, ktorí si museli zarábať na to, aby mohli, keď už nie na úrovni, ale aspoň len tak žiť. Museli prijať hru, že navonok nebolo možné vyjsť s názorom, ktorý bol v rozpore s oficiálnou kultúrnou mašinériou a dogmatizmom takzvaného socialistického realizmu. To bol taký realizmus, ktorý bol nerealistický, ale nebol surrealistícký ale nereálny. Nuž a v takejto dobe prišli ich deti, či mladší súkmeňovci  a chceli hrať niečo, čo ideológia socializmu neakceptovala. Preto vždy, keď sa bude hovoriť o slovenskom bigbíte treba hovoriť aj o nich. Bol to napríklad hudobný režisér Leoš Komárek, redaktor vydavateľstva Supraphone Ing. Július Letňan a aj takí ľudia ako zvukár z rozhlasu Peter Hupka, alebo redaktorka relácie Na modrej vlne, pani Viera Odzganová, či pán Ernest Weidler, prípadne v Československej televízii režisér Ivan Paldia.. To boli tí, ktorí sa na svojich postoch zaslúžili o to, že nás bigbíťákov ešte aj dnes možno počuť a niekedy aj vidieť.

Rád by som sa pristavil práve pri Leošovi Komárkovi, ktorý už vtedy v rozhlase znamenal špičku v hudobnej réžii. Venoval sa nahrávaniu slovenskej vážnej hudby a zrazu prišli hudobníci z iného cesta. Je neuveriteľné, že tento človek už vtedy pochopil, čo to za inú hudbu prišlo do štúdia. Nebral to len ako služobnú povinnosť, pracoval s nami a bol trpezlivý pri našich prvých pokusoch nahrať vlastné skladby na magnetofónový pás. Technika vtedy neposkytovala veľa. Mikrofón a hnedý pás, na ktorý sa dalo magneticky zaznamenávať to, čo sa hralo v štúdiu. Neexistovali žiadne efekty, echá, reverberátory, delay-e, kompresory a excitre. Všetko bolo in natúra – tak ako to znelo v štúdiu. Dokonca spevák musel spievať spolu s orchestrom, bez možnosti strihu, či opravy. Práve s bigbítom sa to začalo hýbať aj v nahrávaní. Prvou vymoženosťou bolo objavenie echa. Technicky to vyzeralo tak, že na iný magnetofón sa paralelne posielal signál, ale zhrával sa oneskorene, čím vznikol dozvuk. Vtedy to bolo niečo neuveriteľné. Ďalšou vymoženosťou bolo, že sa najprv nahral celý hudobný podklad a potom prišiel spevák a začal na vopred nahraný podklad, ktorý sa zhrával z iného magnetofónu, spievať a tým vznikla možnosť viacerých pokusov. Potom sa zobrali ozajstné nožnice a začalo sa strihať. Dnes to znie ako sci-fi, ale je to pravda, nožnice na nechty boli prvým technickým zázrakom v hudobnom štúdiu v rozhlase na /vtedy Leninovom/ Jakubovom námestí. Práve Leoš bol jedným z hybných motorov zmien nielen v technológii, ale aj v estetike nahrávania, kde rovné surové hlasy bigbíťákov nahradili kultivované kantilény speváčok ako Bea Littmanová, Zuzka Lonská a Gabika Hermelyiová.

Ing. Július Letňan pôsobil vo vydavateľstve Supraphone, ktoré vydávalo oficiálnu vážnu a zábavnú hudbu. Neviem ako sa mu to podarilo, ale začal vydávať na vlastné triko slovenský bigbít. Skupina THE PLAYERS, kde som hrával na sprievodnej gitare, nahrala dve malé platne, Rozmýšľanie v samote / Zlodej a Tatranský expres/Posledná prekážka. Práve Letňanovi môžem vďačiť za to, že ma prinútil začať sa učiť zapisovať hudbu do nôt. Vtedy bol akýsi príkaz, že všetko čo sa vydávalo, muselo byť na papieri. So slovom to nebol problém, lebo už naše mamy nás popri škole učili písať, ale hudba? To už bola iná káva. Neviem s určitosťou, ale myslím si, že tých bigbíťákov, čo vedeli noty, by sa zmestilo na prsty jednej ruky. Ja som začal so skladbami skupiny THE PLAYERS. Pomaly postupne som prenikal notovou osnovou a značkami, ktoré boli abecedou muzikantov. Dnes je to už takmer samozrejmé, vtedy to bolo tabu.

Posledná spomienka patrí relácii v Československom rozhlase, Na modrej vlne. Bol to rozhlasový publicistický program, ktorý sa zameral na mládež. Dnes taký program neexistuje. Vtedy sme ho počúvali, pretože popri Luxenburgu, Slobodnej Európe a Hlasu Ameriky to bol jediný zdroj našej vlastnej hudby. Síce vychádzajúcej zo západných vzorov, ale s našimi srdciami a ušami. Vtedajším redaktorom pani Viera Odzganovej a pánovi Ernestovi Wiedlerovi a ďalším môžeme ďakovať, že sa zachovali nahrávky nejednej z vtedajších bigbítových skupín.

Televízia pola skúpejšia na príležitosti pre našu hudobnú generáciu. Skupina The Players zažila televízny krst v Nitre, kde sa konala súťaž vysokoškolákov – UNIVERZIÁDA. Vtedy sme po prvý krát na Slovesku použili aj pár choreografických pohybov, ktoré boli populárne najmä v skupine The Shadows. Obrátka celej skupiny o deväťdesiat stupňov naľavo a napravo. Myslím si, že predtým som to u nás videl len vo filme Starci na Chmeli. Keď to prirovnám k dnešnému správaniu médií, tak potom dnešné televízie a rádiá sú oveľa skúpejšie na našu mladú hudbu, ako boli v polovici šesťdesiatich rokov

V denníkoch to bola najmä SMENA, ktorá pravidelne prinášala články o bigbíte na Slovensku. Medzi nimi vynikal Stano Bachleda, ktorý to s bigbítom a písaním o ňom vydržal najdlhšie.

Iste tých dospelákov bolo oveľa viac. Spomeniem len pána Štefulu, otca bubeníka skupiny THE GATTCH, ktorý sa podobne ako môj otec Michal Belák staral o svoje deti, pretože všetci členovia skupiny boli ako jeho vlastné. Rodiny, príbuzní, publicisti, režiséri, zvukári, šoféri, to všetko bol slovenský bigbít, ktorý prežil krátky ale nádherný čas s hudbou našej mladosti. Príchodom ruských vojsk sa všetko skončilo. Nastúpila generácia, ktorá hrala, písala pesničky a spievala v nových podmienkach tvrdej normalizácie. Boli a spievali, ale už to neboli bigbíťáci. Zostala len spomienka na dnes už zabudnuté tváre mnohých, ktorí ustúpili do tieňa času. Dnes sú všetci dospelí, dôchodci, či už odpočívajú v Slávičom údolí. Som rád, že spomienka aj keď po rokoch je stále živá.

Ľubo Belák

9.6.2007