Odišiel klasik V-klubu
Len málokto si môže povedať, že sa poznal s klasikom. Nemyslím tým obdobie klasicizmu v umení, mám na mysli klasika človečiny. To je taký materiál, z ktorého sám Pán Boh vymodeloval našich prarodičov. Odvtedy sa človečinou mohli pýšiť len tí, ktorí si hneď v úvode svojho života odtrhli známe jablko poznania a tak boli odsúdení žiť svoj život naplno. Takým človekom z človečiny bol aj Sesi, vlastným menom Jozef Lauko.
Jeho hviezda zažiarila už v šesťdesiatych rokoch, v čase, keď vznikalo naše Véčko, vysokoškolský klub na Stalinovom, neskôr na námestí SNP. O V klube sa toho napísalo dosť. Sesi bol jeho neoddeliteľnou súčasťou. Pre mňa navždy zostala v spomienkach udalosť, kedy sa Sesi, jeden z radu šéfov véčkarského baru, lúčil so svojou funkciou barmana. Rozlúčka bola stopercentná. Na sto percent tam vtedy všetko ľahlo črepinami. Po každom štrngnutí pohára sme ich jednoducho „po slovansky“ hodili o zem. Znelo to úžasne, len neviem, čo na to na druhý deň povedala pani Belická, vtedajšia véčkarská upratovačka, akási matka pluku. So Sesim bolo vždy veselo. Nezadržateľný vodopád vtipných hlášok sa striedal s nezabudnuteľnými činmi klasika. Spomeniem len pár udalostí, pri ktorých som asistoval. Tá prvá bola zo šesťdesiatych rokov, keď tri dni po Veľkonočnom pondelku zazvonil u nás na Drevenej zvonček a vo dverách sa objavil v dobrej nálade a s dvojmetrovým šibákom veľkonočný klasik – Sesi. Okamžite sa ospravedlnil našej mame a obom sestrám, že prichádza tak neskoro. Zdržal ho telefónny zoznam, podľa ktorého si naplánoval šibačku a Belákovci boli až pod písmenom B. Pamätný je aj krátky filmový záber zo svadby oboch mojich sestier. U Františkánov, kde sa odohrávala svadobná hostina si Sesi po dvanástej hodine vzal jeden dobre vypražený rezeň a namiesto do úst si ho vložil do náprsnej tašky so slovami: „Človek nikdy nevie, kedy sa taký rezeň zíde“.
Sesi mal aj svoje tajomstvá, ktoré som nikdy neodhalil a ani som nechcel. Všeličo sa o ňom povrávalo, jeho kontakty s veľkým svetom boli vždy zahalené tajomstvom. Len raz som sa toho sveta dotkol, keď sa rozhodol ako špičkový recesista priamo z V klubu zatelefonovať Žirinovskému, vtedy jednému z hlavných politických aktérov gorbačovských čias. Mal na neho telefónne číslo. Aj môj nástup za riaditeľa Ružinovskej televízie vlastne zapríčinil on – klasik, ktorý sa vedel v živote obracať na všetky strany.
Jeho smrť mala tiež punc klasika. Neodchádzal pomaly, nevytrácal sa potichu. Prasknutá aorta spečatila jeho osud klasika, ktorý neumiera v predklone.
Posledná rozlúčka so Sesim bude v utorok 26.4.2016 o 14,00 v Bratislavskom krematóriu.
Ľubo Belák
20.4.2016