Deň sa prebúdzal tak, ako inokedy. Jeseň sa začala hlásiť najprv na teplomeri. Netušil som, že práve v tento deň moja mama v tichosti a bez náreku odletí do sveta, kam my, smrtelníci máme prístup zakázaný. Umieranie je nehumánne, avšak smrť je vykúpením každého z nás.

Ďakujem prozreteľnosti, či sa už na Zemi volá Boh alebo Príroda, za bezbolestný spánok, v ktorom sa dušička mojej mamičky rozlúčila a odletela tam, kde nájde nielen všetkých tých, ktorí ju už tam čakali, ale aj pokoj a spravodlivosť. Tie za odmenu dostanú tí, ktorí si to zaslúžili. A naša mamiča bola jednou z nich.

Paula Beláková /rodená Adámková/

moja mama

/Krútňava - mama je zhora druhá zprava/

Celý život strávila v opere Slovenského národného divadla. Tak som vyrastal medzi premiérami Cikkerových a Suchoňových opier, divadelných kulís a líčidiel.

Milovala svoju záhradu, svoje deti a vnúčatá. Radovala sa zo života spolu s nami a čudovala sa prečo ľudia zabúdajú na kultúru, ktorej bola celý život verná.