Spomienky s Evou

(spomienka na Evu Kostolányiovú)

Zvláštne, že s príchodom Dušičiek mi na okno emailovej pošty zaklopala správa o okrúhlom výročí Evy Kostolányiovej. Nezostalo to len pri správe. Požiadali ma aj o krátku spomienku na Evu do pripravovanej publikácie a pred pár dňami aj s kamerou u mňa v štúdiu padlo pár otázok redaktorky Slovenskej televízie o slovenskej speváčke. Preto mi prepáčte, že moje zastavenie pri tomto výročí nie je len spomienkou na Evu, ale aj na čas, ktorý sme spoločne strávili pri hudbe, tanci, spoločných výletoch a červenom vínku. To posledné mala rada aj Eva. Spomínam si Ženevu v roku 1971. Bolo 24.12., deň Vianoc a Štedrého večera. Mesto bolo zaprášené snehom a plné žiarivých svetielok a hviezd. Ako každý deň aj dnes sme mali nastúpiť na pódium v dancingu Le Gallion, aby sme hrali do tanca a na počúvanie švajčiarskym kalvínom. Aspoň si myslím, že boli kalvíni, pretože pre nich štedrý večer nič neznamenal. Pokiaľ u nás na Slovensku sa rodiny pripravovali v tom najužšom kruhu osláviť najväčší sviatok rtoka, vo Švajčiarsku sa chystali do reštaurácií, zábavných podnikov a vysvietených ulíc. Iný kraj, iný mrav. S Evičkou sme si preto naplánovali, že si Štedrý večer urobíme sami. Na poludnie sme zašli do útulnej reštaurácie v centre Ženevy a objednali sme si typické vianočné jedlá. Nechýbal ani kapor a akási kapustnica. Aspoň som si myslel, že v tej vode pláva originálna kapusta. Na čo si však spomínam najradšej, bolo práve to červené vínko. Mali sme ho obaja veľmi radi a keďže sme boli vo frankofónnej časti Švajčiarska, objednali sme si Beaujolais Villages. Pamätám si to ako dnes. Stálo to síce o pár frankov viac, ale cena vtedy nerozhodovala. Objednali sme si celú sedmičku. Prvý prípitok patril našim rodinám doma , na Slovensku. Boli sme plný sentimentu. Nebol to však sentiment plný smútku. Boli sme šťastní, že máme niekoho, na koho si môžeme spomenúť a zároveň vedieť, že niekto na nás doma myslí. Spoločný obed sa pretiahol až do podvečera. Boli to moje prvé Vianoce bez stromčeka, rodiny, ale zato s dobrou priateľkou.

Eva bola zvláštna. Iste, narodila sa skôr a tak som ku nej pociťoval skôr hlbokú úctu a priateľstvo, ako obdiv k žene. Jej ženskosť prekrývala úžasná ctižiadostivosť. Vedela pre svoj spev a pódium, ale najmä pre svojich divákov a poslucháčov urobiť maximum. Každú pieseň, ktorú prevzala do svojho repertoáru stokrát poprevracala, kým si ju osvojila. Bola detailistka. Záležalo jej na všetkom. Od spievania, cez hudobný sprievod až po pohyb na javisku, oblečenie, mejkap a vlasy. Všetko muselo byť stopercentné. Už na úvod našej spolupráce, keď sme sa pripravovali na náš prvý zájazd do zahraničia, Eva pripravila tanečnú šou na cigánske melódie, kde sme mali asistovať nielen ako hudobníci, ale aj tanečníci. Mali ste nás vidieť. Pôvodom bigbítoví hráči a rockeri sa zmenili na tanečníkov v cigánskych kostýmoch. Tancovali sme, plieskali sa o stehná a spievali: Bašamave tu menge....Po prvýkrát sme sa predviedli v Hungárii. Bol to známy dancing, po slovensky tančiareň, v známom švajčiarskom stredisku Montreux pri Ženevskom jazere. Nastúpili sme po Braňovi Hroncovi, ktorý v Hungárii účinkoval pravidelne každý rok. Tak trochu sme sa obávali, že nás miestne publikum neprijme. Predsa len sme boli oproti Hroncovcom neskúsenou hudobnou skupinou. Možno to vyvážila naša naivita, mladosť, alebo niečo iné. Stalo sa to, čo sme nečakali. Po predvedení našej cigánskej šou nás majiteľ podniku Charlie Weibel požiadal, aby sme celý cigánsky program predviedli ešte raz. Mali sme veľký úspech a samozrejme z nás padol okamžite strach z účinkovania v zahraničí. Odvtedy sme prebrázdili tisíce kilometrov a navštívili viaceré krajiny. Evička pôsobila v mojej hudobnej skupine takmer dva roky.

Posledné spoločné angažmán sme mali v Brémach, Nemecku. To už sme boli dohodnutí, že Eva pôjde k Braňovi Hroncovi. Na výmenu mi Braňo Hronec uvoľnil moju sestru Janu, ktorá s ním účinkovala od šesťdesiatych rokov. Hroncovci hrali v Štokholme. Výmenu sme zrealizovali v jeden deň. Po produkcii sa Eva s nami rozlúčila, sadla na vlak a odcestovala do Švédska. Naopak Jana v Štokholme po hraní sadla do vlaku a na druhý deň už spolu s mojou hudobnou skupinou spievala v Brémach. Rok 1972 bol pre nás viacerých zásadnou zmenou. Pre Evu aj rokom, kedy sa dozvedela, že má nález na prsníku. Bolo to v Chúre, keď mi oznámila, že má zdravotné problémy. Vtedy som to nebral tragicky. Netušil som, že rakovina prsníka je vražedná.

Po odchode z kapely Eva nabrala silný vietor do plachiet populárnej hudby a vlastného úspechu. Sledoval som jej vzostup a úprimne som sa tešil, že má úspech a jej pesničky leteli éterom od rána do večera. Posledné stretnutie bolo na ulici. Stretli sme sa v Bratislave pri Trojičke. Mala nakrátko ostrihané vlasy, vlastne to už bola parochňa. Viditeľne pribrala a keď sa rozhovorila okamžite som pobadal výraznú zmenu. Hlas jej zhrubol a zdrsnel. Jej slávičí jemný hlások začala zožierať rakovina. Eva si v tom čase už upravovala tóniny piesní, ktoré pôvodne nahrala vyššie. Aj napriek rozvinutej chorobe mi však predstavila svoje ďalšie plány. Tešila sa na budúcnosť, aj keď tá k nej nebola štedrá. Potom som už o nej len počúval rôzne správy. Keď zakotvila v nemocnici, bol som v zahraničí. Aj jej smrť ma zastihla uprostred zájazdu vo Švédsku a Holandsku. Už som sa viac s ňou nestretol. Eva zostala pre mňa spomienkou a svedectvom, že sme svoj život neprežili len tak. Dal nám nielen veľa zážitkov , ale aj veľa lásky, potlesku a priazne poslucháčov. A to je pre každého, kto stojí na javisku dôkazom, že nežije nadarmo.

2.novembra by sa dožila 70 rokov. Spomeňte si na ňu.

Ľubo Belák

1.11.2012