Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Odišiel posol zvuku minulého storočia
Žijem vo veku, kedy je každá spomienka na priateľov, ktorí tu už nie sú, oveľa bolestivejšia. Tentoraz sa so mnou na večnosť rozlúčil Janko Červenka. Mnohým asi jeho meno nič nepovie, ale mne áno.
Spojila nás jedna vášeň – hudba. Nebolo to však pri spoločnom muzicírovaní, ale pri spoločnom počúvaní. Viem, že to vyzerá čudne, ale je to tak. Hudba bez toho, aby sme ju počuli neexistuje. Od čias rock´n´rollu, keď nastúpili elektronické nástroje, najmä gitary vznikla nová profesia. Zvukár. Stretli sme sa v nahrávacom hudobnom štúdiu v Slovenskej televízii. Bol tam aj ďalší zvukový fanatik, Jožko Krajčovič. Žili sme v analógovej dobe. Tí, ktorí nevedia o čo ide, pripomeniem, že hudobníci hrali na hudobných nástrojoch a v štúdiu sa všetko zaznamenávalo na magnetofónový pás. Žiadne samplery, digitálne prevodníky, servery a počítače tam neboli. Bol to náš svet analógovej slobody, ktorý sme dostávali po dávkach od najvyššieho. Aj toho sme brali do partie, určite bol gitaristom.
Neskôr sme spoločne absolvovali dlhú cestu po hudobných festivaloch. Ja ako hudobný režisér a Janko ako moja pravá ruka. Obaja sme mali vzájomne záruku v našom minulom živote ako hudobníci. Martinský festival, rocková Prievidza, Bratislavská Lýra a Jazzové dni v Bratislave. Stihli sme všetko. Pracovať a žiť. Tak, ako sa na slobodných ľudí patrí.
Prišla nová doba. Naše cesty sa rozišli. Ale nie nadlho. Janko išiel s dobou. Digitálny svet hudobných štúdií mu učaril. Tak znásobil našu skúsenosť z minulého storočia, aby svojimi skúsenosťami pomáhal novým hudobníkom a zvukárom na ceste k dobrému zvuku na koncertoch, ale najmä v štúdiu.
Naposledy sme sa stretli pri vzniku nového albumu The Buttons. Dodo Šuhajda, spevák a guru skupiny sa rozhodol naplniť svoje sny a po mnohých rokoch sa vrátil do štúdia aj s novými rockovými pesničkami. Janko bol pri tom, ja som bol pri tom, všetci sme boli pri tom...aby sme si zaspomínali na analógový svet bigbítu šesťdesiatych rokov.
V duši mi zaznela pieseň Stairway To Heaven. Všetci po tých schodoch unikáme do iného sveta. S nádejou, že ten nový domov je lepší, láskavejší, priateľskejší a milosrdnejší. Nesieme si so sebou pár rockových akordov, dobrý zvuk gitár a slobodu, ktorú nám nikto nedokázal vziať.
Janko, keď už budeš tam hore, kam mi nedovidíme, dobre priprav nové nebeské hudobné štúdio. Určite aj my, čo sme zmeškali tvoj odchod, prinesieme nové pesničky. A keby už neboli nové nápady, tak si s gitarami zaspomíname na tie staré, ktoré sme spolu nahrávali v analógovom štúdiu. Česť tvojej pamiatke. Dopočutia!
Ľubo Belák
17.3.2023