Pozývam všetkých na okružnú cestu po mojom živote. Nie že by bol niečím výnimočný, ale nechcem byť na tejto ceste sám.
Internet je dnes pre mnohých jediným spôsobom ako sa stretávať s ľuďmi, vymieňať si názory a tak trochu si aj posťažovať. Pre mňa je to jeden z novodobých spôsobov poznania. Keď sa chcem porozprávať s priateľom tak ho radšej pozvem na pohár vína, prípadne kávy.
Preto je moja webová stránka tak trochu zrkadlom mojej práce a názorov, ktoré nemusia a ani neboli geniálne, naopak niekedy až zarážajúco naivné. Ale taký je človek. Géniovia žijú iba v memoároch a v tradícii.
Niekedy mám pocit, najmä keď sa pozriem späť, že som prežil niekoľko životov a už ma na tomto svete nič neprekvapí. Viem, je to len nostalgia za tým, čo bolo, pri čom som bol aj ja a kde som stretol veľa nových ľudí, v nových prostrediach a situáciách. Je stále čo objavovať, čomusi sa priučiť. Práve vtedy mám pocit, že som malé dieťa a priznám sa, veľmi rád sa tajne vo vnútri správam ako puberťák.
Ponúkam informácie nielen o tom, čo som vytvoril, ale aj práce svojich priateľov alebo ľudí, ktorých si vážim. Viem, že tu nebudeme naveky a je dobre si zalistovať v denníku osudov každého človeka.
BIGBÍŤÁK
SLOVÁ
NA CESTE
Mamička slová
Deň sa prebúdzal tak, ako inokedy. Jeseň sa začala hlásiť najprv na teplomeri. Netušil som, že práve v tento deň moja mama v tichosti a bez náreku odletí do sveta, kam my, smrtelníci máme prístup zakázaný. Umieranie je nehumánne, avšak smrť je vykúpením každého z nás.
Ďakujem prozreteľnosti, či sa už na Zemi volá Boh alebo Príroda, za bezbolestný spánok, v ktorom sa dušička mojej mamičky rozlúčila a odletela tam, kde nájde nielen všetkých tých, ktorí ju už tam čakali, ale aj pokoj a spravodlivosť. Tie za odmenu dostanú tí, ktorí si to zaslúžili. A naša mamiča bola jednou z nich.