Rozlúčka so spevákom
Je len málo vecí, ktoré ľudí bytostne spája. Žiaľ, medzi ne patrí aj posledná rozlúčka so zosnulým. O to smutnejšia je vtedy, keď odíde človek, ktorý celý život venoval úsmevom, zábave, presnejšie zábavnej hudbe. Takým je a dnes musím poznamenať „bol“ Jožko Krištof.
Spoznal som ho v Tatra revue. Známom bratislavskom kabarete, ktorý sa práve prostredníctvom svojich hercov, spevákov, hudobníkov a tanečníkov natrvalo zapísal do dejín divadelného umenia. Dnes si už na tento typ divadelnej scény môžeme len zaspomínať. Waldemar Matuška spieval: „To všechno vodnés čas....“
Jožko Krištof patril do generácie slovenskej speváckej špičky, ktorá priniesla so sebou vtedy nový pohľad na populárnu hudbu. Swing zostal pamiatkou na päťdesiate roky a dopredu sa dostával rock, pop. Na túto loď prestúpil aj Jožko. Šesťdesiate roky pre neho znamenali nielen novú hudbu, ale aj veľký záujem poslucháčov. Začali sa rodiť hity. Maria, Marianna, Dajana a Nervózna família. Na doskách kabaretu dostal priestor aj ako herec.
Keď vtedajšia moc z jedného dňa na druhý kabaret zrušila a herecký súbor vyhnala na ulicu, Jožko zažíval to, čo aj môj otec, jeho kolega, Michal Belák. Nesmel spievať, hrať, verejne vystupovať. Po čas s síce okovy zákazov uvoľnili, ale cesta späť na výslnie slovenskej zábavy bola navždy zamínovaná. Postarali sa o to v rozhlase a televízii. Umelci druhej kategórie, najmä tí, ktorí nevyhovovali vtedajším politikom, si museli hľadať nové miesto v našej beztriednej spoločnosti.
Jožko aj napriek zákazom sa nedal. Hral a spieval všade tam, kam ho pozvali. Mal svoje publikum a svojich pamätníkov. K nim patrím aj ja, aj keď môj život poznamenali iné osudy. Občas sa však tie naše stretli. Naposledy to bolo pri spomienke na Tatra revue v Štúdiu L+S. Jožko opäť zažiaril. Dúfam, že si spomienku na túto udalosť vzal so sebou do umeleckého neba, kde bude mať dosť času a priestoru na to čo mal celý život rád.
Ľubo Belák
4.1.2012
Posledná rozlúčka bude 8.1.2012 o 14,00 v bratislavskom krematóriu v Lamači