Také bolo PKO na Vajnorskej

Už som si zvykol, že najviac ľudí chodí do supermarketov a na  diskotéky. Kultúrne podujatia, ktoré majú navyše aj zmysel  navštevujú zatúlaní oportunisti dnešného spôsobu života  propagovaného sloganom "Buď cool a in". Takouto zmysluplnou  kultúrnou udalosťou bol krst knihy môjho priateľa Juraja Šeba,  autora spomienky na Park kultúry  a Oddychu v Bratislave. Knihu nežne nazval "Také bolo PKO". Vydalo ju vydavateľstvo Marenčin PT. Je akousi apoteózou úsilia občanov  Bratislavy, ktorí si nemyslia to, čo si myslia developeri,  renomovaní historici a inžinieri-architekti. Títo občania - spomienkoví  domorodci si myslia, a patrím k nim aj ja, že zbúrať PKO je  nezmysel. Navyše keď nám už majitelia búracieho povolenia ukázali,  čoho sú na nábreží Dunaja schopní. Preto som tak trochu s obavou išiel na zvukovú skúšku do Kultúrneho domu na Vajnorskej ulici, kde Jozef zorganizoval koncert pre PKO. O účinkujúcich som obavy nemal. Bál som sa, aby sála nebola len  ozvenou hudby bez divákov. Našťastie som sa VEĽMI, ale naozaj veľmi mýlil.

Sála večer bola plná. Ľudia reagovali tak, ako som bol  zvyknutý z mojich čias účinkovania na pódiu. Počúvali, smiali sa, tlieskali a boli "in". Boli súčasťou spriahnutia proti nekultúrnosti. Mal som tú česť otvárať večer. Vybral som si dve skladby z môjho CD Bigbíťák. Prvá patrila  spomienke na otca s piesňou Povedz mi otec. Druhá bola skôr mojim  príspevkom k téme večera. Pieseň Pravda, tvrdšia rocková skladba,  je skôr veľkou otázkou nasmerovanou všetkým ľuďom, ktorí zabudli na to, alebo skôr prestali veriť tomu, že Pravda nie je len kapitolou  v historickom románe. Treba ju aj dnes, aj keď sa podstatne ťažšie  hľadá. Po mojom pesničkovaní prišli THE BUTTONS. Kamaráti zo  šesťdesiatych rokov. Bigbítoví veteráni, ktorí vtedy pre  rockuchtivú mládež znamenali akýsi slovenský Rolling Stones.  Dodo  Šuhajda s časťou starších, pôvodných členov predstavil spolu s  mladšou časťou skupiny zbrusu nové piesne. Zneli tak, akoby boli  vystrihnuté zo šesťdesiatich rokov. Ľudia boli nadšení. Tešil som  sa aj ja, aj keď mi hlavou leteli rôzne myšlienky a spomienky na  mladosť. Rock na pódiu vystriedali tanečníci. Ukážkou klasických  tancov spestrili hudobný večer. Bratislava kedysi bola známa aj  kvalitnou operetou. Dôkazom toho bolo vystúpenie Ivana Ožváta,  člena opery SND. Zmes stredoeurópskych operetných melódií obohatil  o temperament a vtip. Nechýbala mu ani elegancia operetných hviezd. Záver patril Robovi Grigiorovi. Je reprezentantom mladšej, ale už  nie najmladšej generácie. Svojim temperamentom a úprimne priznávam  aj svojimi speváckymi kvalitami strhol divákov v sále. Takto mal  večer dobrý záver. Zabudol som na impresaria. Celý večer sprevádzaj Juraj Šebo-His masters Voice. Samozrejme, že nechýbal krst jeho knihy. Krstnými otcami boli komunálni politici. Nový primátor  Bratislavy Milan Ftáčnik a ostrieľaný revolucionár Ján Budaj.  Dúfam, že ich prítomnosť nebude len akousi nálepkou do ich kalendára sľubov, ale sa premení na správne rozhodnutia pri údržbe  nášho hlavného mesta. Stretnutie s pesničkami, tancom a knihou skončilo. Dostal som aj  honorár. Jeden výtlačok knihy Také bolo PKO. Dúfam, že čas minulý  nie  je predzvesťou definitívneho konca miesta, ktoré nesie odtlačky nejedného Bratislavčana. Ľubo Belák 23.12.2010