SLNKO V SIETI

V roku 1963 sa na Slovensku dostal do kín nový, v poradí druhý hraný film Štefana Uhra. "Chvíľu trvalo kým film prelomil bariéry nedôvery kompetentných, ktorým sa videl priveľmi zložitý, nezrozumiteľný, nejednoznačný, nesmierne kritický a komerčne riskantný."(1) Film pre a o mládeži, samotnej mládeži však neprístupný.

"Štefan Uher, slovenský režisér a scenárista. V roku 1955 absolvoval štúdium réžie na FAMU v Prahe. Od r.1955 režisér Štúdia krátkych filmov, od r.1960 Štúdia hraných filmov v Bratislave. Jeho druhý hraný film svojou sviežou poetikou spojenou s dokumentaristickými prvkami znamenal prelom v čs. film. tvorbe 60. rokov, bol začiatkom čs. novej vlny."(2)

Slnko v sieti bolo u kritikov prijaté prevažne s nadšením: vyčítané mu boli iba mierne "nedostatky" ako postava slepej matky a pesimizmus, odvíjajúci sa od tejto postavy. Funguje totiž prevažne ako nemá výčitka, nedostáva sa jej dostatočný priestor na vykreslenie osobnosti, zanedbáva sa napriek tomu, že by mohla byť pre dej prospešná. Tak sa stáva v podstate menej potrebná - slúži výhradne na vykreslenie pocitu samoty a izolácie. Naopak vyzdvihované boli dokumentárne postupy, zužitkované v hranom filme.

Režisér rozpráva príbeh dvoch mladých ľudí, prežívajúcich svoju prvú lásku a sleduje ich počas troch ročných období. Film začína na jar záberom na zahmlené koryto Dunaja. Voda vyplavila k brehu hniezdo, zaznie lodná trúba. Strih, obraz a hluk mesta, detské hlasy. Harmónia opusteného riečišťa je preč, sme hodení do deja. Kamera sa za hudobného doprovodu malého tranzistoru prepletá pomedzi veľké množstvo televíznych antén a my spoznávame našich hrdinov. Sú nimi 15 ročná Bela a o niečo starší Oldřich Fajták, prezývaný Fajolo. Vždy sa schádzajú na streche. Rozprávajú sa, alebo opaľujú. Podľa počasia.

V úvode filmu sa všetko točí okolo nastávajúceho zatmenia slnka. Fajolo je navyše vopred znechutený z otcovho zámeru poslať ho na žatevnú brigádu. S Belou plánuje spoločné pozorovanie zatmenia. Lenže počasie nespolupracuje- predstavenie sa nekoná. Na streche sa však zišlo viacero zvedavcov. Fajolo, Bela, jej mladší brat a matka. Milosrdná lož, malého Mila matke, ktorá sa ešte vo filme zopakuje v závere filmu, Fajola vyvedie z miery.

Keď mu neskôr Bela navrhne využiť matkinu slepotu na spoločné stretnutie v jej izbe, rozíde sa s ňou. Nastal čas na Fajolovu brigádu, a tak úplne odchádza z Bratislavy. Dostane sa do Meleňian, dedinky, z ktorej pochádza Belin otec. Tu sledujeme jeho ľúbostný zážitok s brigádničkou Janou a ešte niekoľko peripetií  súvisiacich s prácou v JRD. Bela, prežije v Bratislave krátky vzťah s Peťom. Obaja si však uvedomia, že ich letná láska nestála za nič a po Fajolovom návrate sa dávajú znova dokopy. Po opätovnom sklamaní, sa definitívne  rozchádzajú. Film sa končí opäť scénou z brehu Dunaja, kam Bela zaviedla svoju matku a opisuje jej vymyslenú scenériu, a scénou zo strechy, kde Fajolo stojí na mieste kde sa zvykol stretávať s Belou.

"V prvom období sa uvažovalo, že by Bednárov text realizoval Stanislav Barabáš. Po jeho zamietavom stanovisku ponúkol Albert Marenčin scenár Štefanovi Uhrovi."(3) rovnako ako vo svojom predchádzajúcom diele My z IX. A, sa Uher rozhodol využiť nehercov. Teda prevažne, hereckú obec zastupovala Eliška Nosáľová (slepá matka).

Ako som spomínal, dej sa odohráva počas troch ročných období. Tri sú však aj hlavné prostredia, do ktorých je dej zasadený. Mesto, dedina a pontón. Mesto, aj keď vykreslené poeticky, je autentické, nepotláčajú sa prirodzené zvuky, naopak vyzdvihujú sa (stíhačka, buchot dverí). Pontón je oáza. Nedotknuté útočište, kde sa akoby zastavil čas. Vystupuje tu aj postava starého, zmrzačeného rybára, ku ktorému má Fajolo pocitovo najbližšie (okrem Bely a stohára z Melenian). Títo dvaja starci predstavujú akýsi Fajolov ideál. Tento mladík má vlastný svet. Svet rúk, Bely, slnka. Svet, v ktorom sa odmieta podrobiť akémukoľvek diktátu, či zo strany otca alebo spoločnosti. Je to človek opovrhujúci daným stavom, hľadajúci svoju vlastnú "správnu" cestu. Hľadá ju aj prostredníctvom svojho koníčka. Z rúk vie vyčítať viac ako z tváre alebo prejavu, ktorý je plný falše a pretvárky. Ruky preňho zrkadlia realitu bez sebemenšieho prikrášlenia.

Autorské trio Uher- Bednár- Szomolányi, ktoré sa pri tomto filme zišlo po prvý raz, vytvorilo "moderní filmovou báseň o dnešním životě. Zavrhli epické postupy, u dosavadního našeho filmu běžné až do šablonovité konvence a vytvořili bohatě rytmizovanou filmovou lyriku. Slunko v síti je tedy film, který vědomě usiluje o nové vyjádření nové skutečnosti. Spíš než o postižení jednotlivých lidských profilů mu jde o polyfonní zachycení mladého života v jeho maximální šíři." (4)

Námetom filmu boli tri poviedky Alfonza Bednára, ktoré do scenára prepísal Štefan Uher v spolupráci so samotným autorom. Film ponúka viac ako len príbeh. Dalo by sa dokonca povedať, že príbeh samotný je sekundárny. Nič strhujúce ani dramatické sa nedeje. Dej vytvára iba priestor pre myšlienky a pocity vtedajšej mladej generácie. Týmto spôsobom je vyrozprávané, alebo lepšie povedané naznačené nepochopenie rodičov. Fajolo s matkou komunikuje prevažne cez zatvorené dvere. Nie sú zamknuté, iba privreté, napriek tomu však predstavujú bariéru.

Pozoruhodné je, že autor neupadá do idealizovania, či už v rodinných vzťahoch, alebo v scénach z dediny. Tu sa objavuje niekoľko veľmi zvláštnych postáv, sú však vykreslené s citom a absolútne vierohodne. Z veľkej miery je to aj zásluha kameramana Stanislava Szomolányiho. Ten, po prvý krát v hranom filme používa veľkú optiku. Je to dôsledok režisérovho rozhodnutia odsadiť nehercov, ktorí týmto spôsobom získajú odstup od techniky (neuvedomujú si ju v plnej miere). Vďaka tomuto spôsobu nakrúcania pôsobí film mierne dokumentárne - hlavne scény z dediny, ale aj velmi citlivé zachytenie atmosféry a osobitej poetiky bratislavského sídliska.

"Szomolányi prvý raz v slovenskom filme uplatnil metódu známu u niektorých svetových režisérov. Pripomína tvorbu  francúzskej dokumentaristky A. Vardovej, ktorá tvrdí, že realita, naaranžovaná s dokumentaristickou vernosťou pred kamerou, nie je ešte realitou, a radšej vychádza z vymysleného príbehu zakomponovaného do reálneho prostredia a tým ho robí realistickým." (5)

Pozoruhodné je taktiež narábanie so zvukom a s jeho využívaním. Jednak asynchronita, ktorá však neprekáža ale dotvára celkový obraz, a jednak stále sa vracajúce hudobné a zvukové efekty, ktoré film akoby trieštia, a zároveň nás nútia neustále premýšľať, čo je nesporná výhoda, nakoľko film sa nesie skôr v pomalom tempe.

Z filmu sa vytráca symfonická hudba, je nahradená elektronickou, ktorá vystupuje skôr v pozícií ruchu. Hudba a ruch sa v Slnku v Sieti skĺbili v jeden celok, stávajú sa súčasťou obrazu, postavou vo vedľajšej úlohe (tranzistorka).

Jediným prvkom narúšajúcim harmóniu, atmosféru a pocit zo sledovania filmu, je Bednárov fiktívny slang. Je umelý, nedôveryhodný a hlavne absolútne nepochopiteľným protipólom k využívaniu nehercov za účelom autentickosti. Mimo tejto drobnej zvláštnosti je Slnko v sieti filmom o každej mladej generácií a to bez ohľadu na čas.

Slnko v sieti (SR, 1962, 90 min.)
Réžia: Štefan Uher. Scenár: Alfonz Bednár, Štefan Uher. Kamera: Stanislav Szomolányi. Hudba: Ilja Zeljenka. Hrajú: Marián Bielik, Jana Beláková, Eliška Daňová-Nosálová, Oľga Šalagová, Ľubo Roman

Citované zdroje

1 Magál, Slavomír. Slnko  v sieti po rokoch. 6.04.1988, str.4
2 Blech, Richard. Encyklopédia filmu. Bratislava : Obzor, 1993. Str. 844
3 Macek, Václav. Štefan Uher. Bratislava : SFÚ, 2002. Str.55
4 Franci, Gustav. Tleskáme slovenskému filmu. Lid.demokrat,
5 Slnko v sieti. Televízia, 1989, č.23, str.22