Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku

Posledný autobus animovanej tvorby na Slovensku

/otvorený list Ivanovi Popovičovi/

Vážený Majstre a priekopník animovaného filmu na Slovensku, Ivan Popovič,

dovoľ, aby som v krátkosti zareagoval na Tvoju zverejnenú korešpondenciu, ktorá sa netýka len audiovizuálneho diela autorov Snopek – Laučíková – Pašš „Posledný autobus“, ale širšie zasahuje do sféry filmovej tvorby.

V posledných rokoch (a stále ich pribúda) sa ozývajú hlasy nielen vo vnútri filmárskej rodiny, ale aj na verejnosti, že niečo nie je v poriadku. Sám vnímam filmovú tvorbu ako následok rozpadu a straty kontinuity v umeleckej tvorbe všeobecne. Po 89 roku sa nová filmárska generácia musí sama hľadať od začiatku. Tí starší, ktorí prežili, zase, úplne logicky, začali budovať obranné hradby pred vplyvmi zo sveta, ktoré s kultúrnosťou nemajú nič spoločné. Nápor nekultúrnosti možno prirovnať vlnám cunami, aj keď Slovensko má ďaleko od akéhokoľvek mora. Táto obranná stratégia sa dotýka aj stavu financovania slovenského filmu, vzťahu štátu a  verejnoprávneho média k umeleckej tvorbe, ktoré by malo byť hlavným podporovateľom a iniciátorom filmovej produkcie. Podobne, ako to nefunguje v zdravotníctve, v dôchodkovom a sociálnom zabezpečení, v ochrane životného prostredia..........vlastne všade, nefunguje to ani pri spomínaných stavoch a vzťahoch.

Preto otázka, čo sa deje v animovanom filme, analogicky vychádza zo stavu filmovej tvorby na Slovensku. Jediným šťastím, aj to len v otázke realizácie, nie umeleckej tvorby, je digitalizácia filmovej výroby, čo sa odráža aj v možnostiach tvorby a realizácie animovaného filmu. Najmä v peniazoch, ktoré v rezorte kultúry možno len ťažko nájsť a získať. Pokiaľ si pamätám, tak otázka peňazí nikdy v našej histórii ľudí nespájala, ale rozdeľovala. Dnes, keď je, žiaľ, neraz jediným meradlom kvality úspešnosť na kreatívnom trhu, sa profesionalita, etika, ale aj samotné hodnotenie kvality zvrháva na peniaze. Tak to vidím ja. Dokonca po novom rozdeľuje ľudí na tých, ktorí si akýmkoľvek spôsobom zoženú peniaze na „akúkoľvek“ tvorbu a na tých, ktorí takéto „schopnosti“ nemajú a tak i napriek talentu sa neraz len ako štatisti prizerajú na oslavy poniektorých celebrít filmového umenia, ktoré už dávno zabudli čo je to filmový žáner, dramaturgia, etické posolstvo, filmársky fortieľ, alebo len jednoducho, čo je to dobrý film.

O to dramatickejšie prežívam, keď vo vnútri filmárskej branže vznikajú kontroverzné situácie, ktoré tento obraz ešte zhoršujú. Nechcem zastávať žiadne vyhranené stanovisko, len chcem pripomenúť, že filmársky stav je v prvom rade profesia, ktorá musí v sebe niesť dostatočnú dávku odbornosti, skúsenosti, pravdivosti a talentu. Ak je toto nahrádzané tendenčnými interpretáciami o druhu, žánri, kvalite, ktoré sú neraz poznačené osobnými záujmami hraničiacimi so zneužívaním svojho postavenia, či už ako filmového kritika, poradcu ministra, člena odbornej komisie, predsedu audiovizuálneho fondu alebo nedajbože pedagóga na vysokej škole, je to tragédia stavu.

Preto je dôležité vždy pomenovať problémy priamo, nestranne a objektívne. V prípade sporu o tom, či je dieloPosledný autobus“ animovaný film alebo nie je, niet o čom pochybovať. Nepomôžu ani tendenčné interpretácie, prípadne prekrývanie problematiky umeleckej vedy a estetiky účelovými argumentmi. Toto krátkometrážne dielo nie je animovaný film. Ide o filmovú hranú poviedku, ktorá formálne vychádza z orwellovskej Zvieracej farmy a je krutou satirou spoločnosti. Možno vyzdvihnúť sujet poviedky a jeho realizačné spracovanie. Snáď by som tvorcom vyčítal až prílišný dôraz na formu, kde expresívny vizuál diela dominantne prekrýva obsah a nejasnú pointu príbehu. Preto spor o tom, či to je hodnotné umelecké dielo, ktoré si zaslúži medzinárodnú pozornosť, nemá miesto. Osobne ho hodnotím ako profesionálne a umelecky dobre zvládnutý krátkometrážny hraný štylizovaný film.

Však skutočnosť, že ho Rada audiovizuálneho fondu zaradila do programu pre animovaný film a vyčlenila mu cca 133 000 euro je prinajmenšom otázna. V porovnaní s mizernou finančnou podporou formálne podobných projektov, avšak zaradených do iných podprogramov, je to niekoľkonásobne nadhodnotený príspevok fondu. Toto rozhodnutie je v protiklade verejného záujmu o rovnakom prístupe k žiadateľom o príspevok z fondu a o nestrannosti Rady, ktorá by mala byť zárukou objektívnosti, profesionality a transparentnosti. V prípade zaradenia krátkometrážneho hraného filmu Posledný autobus tieto kritériá neboli použité. Potom vyvstávajú ďalšie otázky, ktoré sú už etického charakteru. Koho zámery členovia Rady zastupujú a na základe akých netransparentných kritérií rozhodujú? Určite by bolo potrebné obrátiť sa na predsedníčku Rady so žiadosťou o odborné vysvetlenie, na základe čoho sa Rada fondu rozhodla zaradiť film do programu 1.3 – Animovaný film, schváliť príspevky na prípravu, tvorbu a distribúciu diela a následne zúčtovať vynaložené prostriedky, ktoré sa vo veľkej miere viažu na honoráre a výrobné náklady. Práve v nich musí dominovať profesia animátora, výtvarníka a špecifické pracovisko pre realizáciu animácie. K týmto informáciám musí mať verejnosť, ale najmä filmárska verejnosť prístup, aby bola zabezpečená transparentnosť v používaní verejných prostriedkov.

Ako dlhoročný televízny a filmový tvorca, jeden z prvých audiovizuálnych nezávislých producentov na Slovensku odsudzujem takúto prax v rozdeľovaní finančných prostriedkov a dúfam, že nástupom nového ministra kultúry Mareka Maďariča sa radikálne zmení dotačná politika, ktorá nesmie filmársku obec rozdeľovať, ale spájať.

V Bratislave, dňa 14.4.2012

S úctou

PhDr. Ľubomír Belák

audiovizuálny tvorca, producent a občiansky aktivista výzvy „Požiadavky kultúrnej obce na strategické partnerstvo v oblasti kultúry“

Poznámky autora článku

Posledný autobus - réžia: Martin Snopek a Ivana Laučíková, scenár: Patrik Pašš ml., producent: feel me film, kamera: Juraj Chlpík, strih: František Krähenbiel, zvuk Robert Barčák, hudba: Jakub Ursíny

V článku „Animovaný film Posledný autobus získal Grand Prix vo fínskom Tampere“ (mediálne.sk) sa doslovne píše: „Film, v ktorom účinkujú živí herci v zvieracích maskách, sa snímal technikou pixilácie na digitálne fotoaparáty.“ - autor článku je neznámy. (http://medialne.etrend.sk/televizia-tlacove-spravy/animovany-film-posledny-autobus-ziskal-grand-prix-vo-finskom-tampere.html)

Technológia použitá vo filme nie je pixilácia ale použitie pluginov, ktoré 24/25 f digitálny záznam upravuje redukciou a namnožením časti políčok (frames – frejmov) automaticky s následným digitálnym renderingom. Na zvýraznenie rozfázovaného pohybu napodobňujúcom animovaný pohyb sa používa aj digitálny efekt strobo kombinovaný so zrýchlením originálneho záznamu.

Čo vlastne pixilácia je? Vo všeobecnosti sa používa na animovanie ľudí. Pri pixilácii autor fotoaparátom zachytáva hercov v požadovaných statických postojoch. Medzi jednotlivými snímaniami sa účinkujúci vždy pohnú tak, aby sa navodil dojem spojeného pohybu. Touto technikou možno dosiahnuť ilúziu lietania alebo iné špeciálne efekty, ktoré nie sú dosiahnuteľné normálnymi technikami. „Susedia“ sú jedným z najznámejších krátkych filmov vytvorených pixiláciou. Natočil ho Norman McLaren v rokju 1952 a vyhral Canadian Film Award. (citácia z práce Miroslavy Fekiačovej, Fmfi UK – 2009)

Aj ostatné štylizované prvky pohybu (zrýchlený záznam pohybu oblakov) sú tiež vytvorené automaticky použitím digitálnych efektov a následne renderované do výsledného tvaru. Všetky digitálne efekty sa dajú takmer v reálnom čase využiť pri strihu a nijako nespomaľujú postprodukciu. Ich použitie si nevyžaduje žiadne špeciálne digitálne technológie. Nie sú náročné ani z pohľadu finančných nákladov na ich zabezpečenie a nepredražujú výrobu rozpočtu bežného hraného krátkometrážneho filmu/videa.

Termín animácia je odvodený od slova animato – živé, oživené a od latinského slova anima – duch, duša. Podľa platnej definície je filmová animácia zobrazenie rýchleho sledu obrazových sekvencií dvoj a trojdimenzionálnych artefaktov alebo postupné umiestňovanie  modelov za účelom vytvoriť ilúziu pohybu.