Slobodne len tak...........o Karolovi Polákovi, ale aj o spomienkach
Spomienky sú zvláštna vec. Je známe, že po rokoch sa akoby vytrácali tie, ktoré boleli a zostanú iba ružové okuliare s nesprávnymi optickými sklami. A keď sa začne spomínať, tak je zväčša veselo. Len na sviatky a výročia sa na chvíľu zastavíme, povzdycháme si a na druhý deň sme opäť v reálnom živote. Na vzdychanie nie je čas. Možno preto viac nariekajú tí starší, a mladší zarábajú peniaze, zabávajú sa a cestujú.
Nevenoval by som sa tejto téme, keby pred nedávnom nevyšiel článok s rozhovorom o našej vlastnej minulosti, kde bývalý športový komentátor Karol Polák „zásluhou“ redaktora bol postavený pred dilemu spomínať, ale - aj porovnávať dva spoločenské systémy. Kapitalizmus a socializmus. Nešťastne vedený rozhovor zneužil spomienky Karola Poláka na akési čiernobiele hodnotenie minulosti a prítomnosti. A tu zapracovali osobné spomienky Karola na minulosť, prácu, úspechy, na všetko to, čo tvorilo jeho osobný život. Bolo to od pána redaktora, prípadne od redakcie nefér.
V spomienkach Karola Poláka sa objavila spomienka aj na Miša Beláka, môjho otca. Môžem povedať, že to bol výborný otec. Aj napriek svojej minulosti a osudom zostal srdečný, láskavý a tolerantný. Mal rád všetko nové a mladé. Preto sa aj Karol ocitol u nás doma. Vtedy sme boli jedni z prvých, ktorí mali doma malý zázrak – televízor. Pamätám si, keď Karol išiel po prvý krát pred kameru, dohodli sme sa, že nám dá znamenie. Jednoducho si v priamom prenose trochu napraví kravatu. Celá rodina nedočkavo sedela pri obrazovke, vtedy zvuk bol naladený cez rádio ako súčasť čarovnej skrinky. Stalo sa, Karol nezabudol, kravatu si napravil.
Už vtedy mal môj otec za sebou nejeden problém s vtedajšou mocou. Po vojne, keďže nešiel s povstalcami do B. Bystrice, ale ako vojak slúžil v Slovenskom rozhlase na Zochovej ulici, mal problém sa zamestnať. Pár týždňov ho držali aj vo väzení pre údajné spojenie s nepriateľmi štátu. Spomínal, že sa tam videl medzi inými aj s Husákom, neskorším prezidentom ČSSR. Bolo mu to aj napriek ťažkej situácii smiešne. Dve postavičky z čias vojny a obaja v base za rovnaký zločin. Inak ten optimizmus a zmysel pre humor ho neustále držal nad vodou. Veď ako sa mohol cítiť talentovaný človek, umelec, herec, ktorému v šesťdesiatomdeviatom zavreli divadlo opäť pre činnosť nezlučiteľnú so spoločenským zriadením. Keďže išlo o kabaret /Tatra kabaret, neskôr Tatra revue/ tak to nebolo ťažké. Jedného dňa povedali na ministerstve kultúry osádke divadla adieu a všetci boli na dlažbe. Otec vtedy plakal. Ako herec bol odpísaný. Vo filme mohol hrať iba malé a záporné postavy a do Československého rozhlasu nesmel ani vstúpiť. Zostal pri humore. Asi jediné, čo mu nezobrali. Taký bol život môjho otca za socializmu.
Každý má svoje osobné spomienky. Karol Polák spomína na to, ako bolo dobre a môj nebohý otec by možno zabudol na všetky ťažkosti a s humorom by spomínal na to, čo bolo pekné a mladé. O tom sú spomienky. Hodnotenie protikladov socializmu a kapitalizmu nechajme iným, teoreticky fundovaným historikom.
Ľubo Belák, 26.2.2007