Závislosť na drogách prináša so sebou nielen poškodenie tela a duše, ale aj komplikuje vzťahy s priateľmi, rodinou, známymi, či spolupracovníkmi. Droga, ktorá sa objavila v divadle Nová scéna, je však odlišná. Nefajčí sa, nepichá sa do žíl a nevdychuje. Jednoducho je to droga, ktorá neškodí, ale lieči. Určite ste v tomto tvrdení odhalili, že tou drogou je SMIECH. Jeho najväčším nebezpečím je, že je prudko nákazlivý a divák sa stáva okamžite závislým. Potvrdila to aj nová premiéra komédie francúzskeho manželského páru Patrika a Danielle-Navarro Haudecoeurovcov „Thé à la menthe ou t'es citron ?“. Názov možno voľne preložiť do slovenčiny tvrdením „Mätový, alebo citrónový čaj?“. Na Novej scéne dali inscenácii štipľavý titul Pi čaj, miláčik.
Hra vznikla v roku 1985 v prostredí amatérskeho divadelného súboru, v ktorom Patrik Haudecoeur, mužská časť autorského tímu, pôsobil. Až v roku 1991 sa s hrou presťahoval do café de la Gare (kaviareň na Stanici). Odtiaľ putovala ďalej a jej obnovená premiéra sa v režijnom naštudovaní Patrika Haudecoeura objavila na doskách Théâtre Fontaine v roku 2010. Zároveň vzbudila pozornosť odbornej kritiky a inscenácia získala prestížnu Molièrovu cenu ako Komédia roka 2011. Rovnako ako jej autor a divadelný režisér Patrik Haudecoeur, aj text komédie sa s časom vypracoval. Z jednoduchého príbehu pochybnej divadelnej spoločnosti sa text, ale aj jeho inscenačná podoba rozvinula do bohatej paródie sveta divadla, ktorú možno umiestniť do ktorejkoľvek doby a miesta. Nadčasovosť jej zaručuje základná autorská optika, ktorá už v texte ponúka akúsi paródiu paródie. Takýto žánrový druh sa nevyskytuje v divadelnej literatúre často. Jednoducho divadelníci, a to od vedenia divadla, cez režiséra, hercov, až po inšpicienta a šepkárku ironizujú seba samých. Vedia si na vlastnú kožu ušiť vtipné narážky a akési vypadnutia z deja, kedy sa odhaľuje pravda o živote v divadle a na scéne. Parodovať komédiu, ktorej základom je paródia bulvárneho vaudeville otvára autentický kontakt s obecenstvom. Netreba však veľa teoretizovať, keď máme v rukách rukolapný dôkaz, že zámer sa podaril. Ním je neutíchajúci smiech divákov, ktorý niekedy prechádza do spontánneho „rehotu“. Dokonca aj tí, ktorí sa navonok dištancujú od takejto divadelnej zábavy nevydržia a chtiac-nechtiac sa nechajú nakaziť komickosťou dialógov a situácií, ktoré im ponúka dobre naladený herecký ansámbel.
Režisér, ostrieľaný divadelník, znalec situačnej komédie, Svetozár Sprušanský si hravo poradil s prekladom Igora Navrátila, ktorý použil francúzsky originál. Spoločne dotvorili a aktualizovali vtipné dialógy na naše domáce prostredie. Hereckým karikatúram na javisku dali do úst narážky na všetko, s čím slovenská umelecká bradža žije. Bulvár, kšefty v dabingu, reklame, v plytkých televíznych seriáloch, dokonca aj priamo v divadle Nová scéna. A o tom by mal byť humor. Snažiť sa v umeleckej praxi o kontext so životom a nezostať v plytkých vodách kopania sa do zadku, smiešnych opitých postavičkách v komediálnych televíznych seriáloch, či prezliekania sa do ženských šiat s argumentom, veď je to smiešne. Smiech sa dá vyvolať aj šteklením. Vtedy sa však v ľudskom tele aktivujú iné telesné funkcie, ktoré nepotrebujú rozum.
Našťastie schopnosť ironizovať seba samých dáva komédii Pi čaj, miláčik iný rozmer. Aj keď sa smejeme na tom, čo ku nám z javiska prichádza, podvedome sa smejeme aj sami zo seba. A smiech je najlepší liek. Ak nie na všetko, tak aspoň na vyrovnanie sa s problémom ľudskej hlúposti, malosti a povýšenectva. Sprušanskému sa takýto liečivý lektvar podarilo namiešať z vtipných dialógov komiksových postavičiek a množstva dokonalých gagov, bez ktorých by komédia v divadle bola iba nenaplneným džbánom. Priam s presnosťou digitálok servíroval situačný humor tak, aby divák nezostal ticho. Štatisticky možno potvrdiť, že sa v hľadisku každých pár sekúnd ozýval smiech, ktorý neraz prerastal do potlesku. Aj keď premiérové obecenstvo je pozorné a vnímavé, určite nehrozí, že by chladnými zostali budúci platiaci diváci. Je sa na čom a z čoho smiať, a to je zmyslom inscenácie. Zásluhu na tom má aj excelentné herecké obsadenie, pri ktorom režisér vychádzal z charakteru postáv. Akási telesná a duševná symbióza postavy a herca dotvorila pozitívnu energiu, ktorou bola inscenácia nabitá. Osem charakterov a osem hercov predviedlo paletu desiatok premien, ktoré boli súčasťou komických situácií. Práve táto pestrosť výrazových prostriedkov bola kľúčová pri vytváraní situačných blackoutov s lavínou point. Ťažko niekoho z hercov a herečiek zvlášť vyzdvihnúť. Určite na prvom mieste treba spomenúť Zuzku Tlučkovú s vrodeným inštinktom pre komiku, ktorú možno zaradiť k špičke komediálneho herectva na Slovensku. Podobne možno hovoriť aj o ďalších. Jana Lieskovská už neraz potvrdila svoje herecké kvality v komédiách uvedených na Novej scéne. Pre mnohých bol prekvapením Dávid Hartl, ktorý bravúrne zvládol úlohu tisícich tvárí Juliena, protekčného hereckého nemehla v Pi čaj, miláčik. Rovnako svoje postavy zvládli Pavol Plevčík v úlohe Richadra, Martin Kaprálik v úlohe Dominika, Miroslava Drínová v úlohe Brigity, Tomáš Majláth v úlohe rekvizitára a zástupca najstaršej hereckej generácie Novej scény, Dušan Kaprálik v úlohe inšpicienta.
Komédia sa odohráva v jednom prostredí zámerne nesúrodej scény a rekvizít, ktoré umocňovali riadený chaos divadelnej spoločnosti. Autorkou scény bola Dorota Cigánková. Spolu s kostýmovou výtvarníčkou Dianou Strauszovou sa postarali o celkový dizajn predstavenia.
Keď pred predstavením Pi čaj, miláčik pozvaní premiéroví diváci pri uvítaní podávali ruku generálnej riaditeľke Ingrid Fašiangovej a riaditeľovi umeleckého súboru Karolovi Čálikovi netušili, že budú z divadla odchádzať s dobitou telesnou energiou, ktorú dostávali tak ako sa na drogu patrí, priamo do tela. A to sa divadelným drogovým dílerom smiechu, divadelnému ansámblu podarilo. Aspoň na chvíľu liečiť humorom.
(preméra inscenácie Pi čaj, miláčik, 4. novembra 2016 na Novej scéne v Bratislave)
V Bratislave, dňa 5.11.2016
Ľubo Belák