21. august 1968
Noc z 20. Na 21. Augusta. Pamätám si ju dodnes. Okolo druhej v noci sa celá rodina zobudila na akýsi hrmot. Dana, sestra ešte nebola doma. Ako obyčajne niekde v krčme oslavovala so svojimi kumpánmi nejaký sviatok. Robila to pravidelne, tak ako celá nastupujúca nová generácia. Otvorili sme okná. Keďže sme bývali na Drevenej, hukot sa valil zo všetkých strán. Zhora od Mýtnej a zdola od Stalinovho námestia a Obchodnej, alebo predtým Molotovovej ulice sa s hlukom šíril aj zápach spálenej nafty. Keďže naše okná boli uprostred toho rachotu, nevideli sme na koniec ulice a tak sme si povedali, že to iste bude nejaké nočné cvičenie našej bdelej socialistickej armády, ktorá si nás nedá a preto usilovne, aj v noci, posilňuje a cvičí. Zavreli sme okná a oddali sme sa spokojnému spánku. Prvé čo som ráno počul bolo drnčanie telefónu. Tie boli vtedy na kábloch, takže sa s nimi nedalo putovať po byte ako dnes. Vstal som a zodvihol slúchadlo. Ozval hlas Dany, sestry.
„Ľúbo?“
„Áno, čo je? To si ešte neprišla domov?“ zapochyboval som o sestre, či si nechce robiť alibi, že nebola v noci doma.
Jej hlas sa však v telefóne akosi zlomil, pokrkval a zavzlykal.
„Pozri sa von z okna!“ Zavelila. „Obsadili nás!“ teraz už s plačom dopovedala Jóbovu zvesť.
V prvom momente mi prišlo na um, že si robí žarty. No vzápätí som vyštartoval k oknu. To moje bolo namierené do Jamy, nášho miesta na hranie a randenie. Tentoraz vyzeralo úplne inak. Priamo na okraji Jamy stála pancierová opacha a s rúrou mierila priamo do môjho okna.
Vrátil som sa k telefónu. „To nie sú naši? Aspoň na chvíľu som chcel zapochybovať.
„Nie! Rusi!“ odpovedala sestra, ktorá sa medzičasom trochu spamätala. „Musela som skoro ráno do práce a ledva som došla. Hrozné. Čo naši? Spýtala sa.
„Ešte spia“ odpovedal som vo chvíli, keď sa na izbe otvárali dvere a do predsiene vchádzala mama. Okamžite prevzala iniciatívu. Naša rodina sa začala pripravovať na vojnu.
Možno dnes sa to môže mladému čitateľovi zdať trochu prehnané, ale vtom momente sme nemysleli na nič inšie ako na okupáciu, streľbu a zatváranie. A samozrejme na stravu, pretože nám bolo okamžite jasné, že najväčší problém bude s nákupom potravín. Najväčší šok mal otec. Opäť videl pred sebou vyšetrovaciu väzbu, vyhodenie z divadla a stratu akejkoľvek možnosti sa zamestnať. Najväčšie nervy mala naša mama. Okolo nej v rodine chodili samí blázni, ktorí chceli preukázať akúsi hrdinskosť a čeliť realite. Otec bol jasný provokatér. Ja som zas s priateľom Ďurom vyšiel do ulíc a zamiešal sa do davu, ktorý obkľúčil cudzie tanky a obrnené transportéry. Vyzerali ako mŕtvoly. Motory vypnuté a poklopy uzavreté. Až po pár hodinách sa začali ako konzervy otvárať a poniektorí z osádok tankov vyliezali von. Atmosféra bola napätá. Ľudia na uliciach boli naštvaní a na moje počudovanie akoby nemali rešpekt pred hlavňami diel a samopalov. Keď sme míňali sochu partizána, zrazu sa zdola námestia rozrapkali samopaly. Prvý krát som počul zvuk ostrej streľby. Nie je to nič strašné. Akési pukanie a plieskanie. Preventívne som okamžite zaľahol do blízkych kríkov a čakal, čo sa bude diať. Kolóna tankov sa pohla. Za obrovského rachotu jeden za druhým smerovali k Svätej Trojičke, kostolu vedľa Národnej rady. Žeby si to rozmysleli a odchádzajú? Blyslo mi hlavou. Mýlil som sa. Začalo sa takzvané kolečko. Železné potvory začali krúžiť dokola centra mesta. Všade bol smrad, chaos a strach. Návrat domov bol v znamení výčitiek mamy, ktorá ma vítala so slzami v očiach. Ako každá mama myslela na to najhoršie. So strieľaním sa neskončilo. Počas dňa sa viackrát ozvala streľba. Neboli to len samopaly a pištole. Zazneli aj ťažšie kalibre. Doma som si zriadil nahrávacie štúdio. Takto začal vznikať archív nahrávok vysielania našich staníc, ktoré som naladil na našom prijímači. Svoje mediálne schopnosti som preukázal aj v živých nahrávkach z ulice. Prikrčený pod oknom som v ruke zvieral mikrofón a nahrával streľbu, ktorá znela okolo nás. Neraz zatúlaná strela prefičala okolo okna. Mama bola na nervy. Nakoniec presadila, aby som s tým okamžite skončil a zavrel okno. Takto som trávil prvé dni okupácie vojskami varšavskej zmluvy. Neskôr sa šmahom čarovného prútika z okupácie stalo oslobodenie. Nikdy som nepochopil, koho oslobodili.