Retro z Kremnických gagov

Tak ako som sa vo svojom živote viac či menej približoval k humoristickej tvorbe, Kremnické gagy sa mi počas svojej existencie raz približovali, inokedy zase boli až príliš vzdialené. Občas som si odbehol z Bratislavy nadýchať sa čerstvého vzduchu, medzi normálnych ľudí a s presvedčením, že to ide aj takto. Bol to Stano Radič ktorý ma zavolal do svojho humoristicko-kremnického háremu, ktorému dal honosný názov Akadémia. Súhlasil som, pretože som ho mal rád, jeho zmysel pre humor a neutíchajúcu energiu niečo pre to urobiť.  Potešil som sa, že som pri začiatkoch písania nových dejín Kremnických gagov, aj keď som na nultom "radičovskom" ročníku 2004, o ktorom bude reč,  bol len ako hosť a filmár.

Prišiel som aj s televíznym štábom, s ktorým som mal nakrútiť dokument o festivale.

Ako hosť Kremnice som dostal ubytovaciu umiestenku v hoteli VETERNÍK. Hneď prvý večer som neskoro v noci, alebo skoro ráno ako posledný opúšťal V.I.P. u Bieleho Bociana.

Ak ste neboli v Kremnici, tak neviete, že koncom augusta, aj keď je leto, noci už bývajú chladné, vlhké a zabalené do hmly. Práve taký večer, či skoré ráno viselo nad Kremnicou. Rázne, po pár litroch vína, som vykročil v ústrety jasnému cieľu, ľahnúť si do postele a doružova sa vyspať. Vedel som, že Veterník nie je práve za rohom, ale vzhľadom na situačný plán Kremnice by som ho nemal minúť. Veselo som sa tackal dole Dolnou ulicou. Špekuloval som: "Opačne by to bolo nezmyslom. Predstavte si, že by niekto išiel hore dolnou....."

Všade vládlo ticho. Bol som posledný a zároveň prvý ranný chodec uprostred Kremnických vrchov. Po desiatich minútach som prišiel na miesto, kde sa ulica rozdvojila, a ja som si musel vybrať, kadiaľ sa dám ďalej.

"Samozrejme, že....tou ľavou....alebo pravou...?", pomyslel som si a rýchle som sa rozhodol pre tú "Pravú", ktorá ma dovedie priamo do postele. Po ďalších desiatich minútach začali domy rednúť, stále viac na mňa vypliešťala okále Pani príroda. "Určite to tu niekde už musí byť", už menej nadšene po ďalších desiatich minútach som zapochyboval o správnosti smeru k vytúženému hotelu. Domy zmizli, cesta osirela. Lemovali ju len statné stromiská a úbočia "nezvratných skál". Po takmer hodine "prechádzky" mi bolo jasné, že ten hotel je asi niekde inde, ako aj Kremnica, ktorú som nedobrovoľne opustil.

Všetko som si zrazu začal uvedomovať...tú zimu, vlhkosť, hmlu a bezútešnosť situácie. Môj príbeh však nekončil v Žiari nad Hronom, ani v jarku pri ceste. Niekto to zariadil, asi môj anjel strážny, pretože aj ja mám takého. V tej najväčšej panike zrazu z neba počujem slová:"...ale pán Belák, čo tu robíte?" Tak predsa, pán Boh existuje a pomáha chudobným pocestným.

"Áno som to ja! Kde ste?", pýtam sa pána Boha a pozerám sa do čierneho neba.

"Tu som!", odpovedal, nie však z neba, ale poniže cesty, odkiaľ sa zrazu vynorila šedá postava. "Žeby pán Boh chodil pešo?", pomyslel som si a spomenul som si na všetkých papalášov celého sveta, ktorí chodia zväčša v Roll-Royce-och. Na moje veľké prekvapenie  to bola odpoveď človeka z mäsa a kostí. V dojatí som na neho vychrstol : "Hľadám hotel Veterník." Človiečik sa začal náramne smiať, tak som sa začal aj ja, aj keď som nevedel, čo je na tom také smiešne.

"Veď vy ste už takmer v Dolnej Vsi", vysvetlil mi pôvod smiešnosti situácie, ktorej hlavnou postavou som bol ja. "Hotel Veterník je v Kremnici, kúsok od  Križkovej alebo Zechenterovej ulice. To sa musíte vrátiť späť!" Človiečik, z ktorého sa vykľul mladík, plný sily sa ponúkol, že ma do hotela zavedie. Moja prechádza mala konečne zmysel a posteľ sa nezadržateľne priblížila. Keď som si spokojný líhal, už bolo takmer ráno. Nestihol som ani poriadne dosnívať prvý sen o prechádzke zeleným, slnkom prežiareným lesom, keď ma zobudil besný krik môjho mobilu.

"Haló!", ozval som sa. V telefóne zaiskrilo: "Kde si?" "Akože kde som, v hoteli.", odpovedám.

"Ale ty si už mal byť tu v Bocianovi, ponáhľaj sa!", odpovedal vyspaný hlas, ktorý patril Stanovi Radičovi.

Nastal bojový poplach našťastie bez plnej poľnej. Okamžite som vytriezvel, opustil som vidinu prežiareného lesa a preradil som rýchlosť svojich pohybov z nuly na päťku. V ten deň som bol neobvykle ticho. Nikomu som neprezradil, že som v noci podnikol výlet, na ktorom som sa stretol s kremnickým anjelom strážnym. Až neskôr, keď som sa konečne vyspal. Aj také boli Kremnické gagy v roku 2004.

 

Ľubo Belák

21.1.2010

Bratislava