Je sloboda slova len fráza? Chceme obetovať vlastný život za mlčanie? Nemáme k tomu ďaleko.
V kalendári sa nám objavil rok 2023. Naštartoval “novú” etapu našich dejín. Na cestu sme si vzali dozvuky pandémie, vojnu na Ukrajine a pád Slovenskej vlády v priamom prenose. Poviete si, “nič nové na svete, dáme si repete”. Omyl, máme tu staronový pojem – predčasné voľby. Dokonca Slová doplnili aj Zbrane. Ozajstné tanky, rakety, delá, ale aj drony. Kde sú tie časy romantických bojov za slobodu? Časy, keď sme oslavovali víťazov, našich osloboditeľov. A nebola to len Červená armáda, teda predovšetkým Rusi. Na Slovensku bojovali aj Ukrajinci, Bielorusi, Gruzínci a mnohé ďalšie národy vtedajšieho Sovietskeho zväzu, rovnako ako mnohé iné európske národy, Rumuni, Francúzi, Španieli, Maďari, Česi či Poliaci. V protifašistickej koalícii bojoval skoro každý a všade. Tých, ktorí si druhú SVETOVÚ vojnu pamätajú, už nie je veľa. Prichádzali ďalšie generácie, ktoré si cez kopirák odovzdávali ideologicky zafarbené odkazy na svetovú katastrofu. Bodku za vojnou urobili Američania. Dlho neuvažovali. Americkí inžinieri spolu s nemeckými, ktorých po víťazstve deportovali do USA, im pripravili atómovú bombu. Tú hneď aj využili na bezbranných obyvateľoch Japonska. Bola to odplata víťazov za roky vojny. Podobala sa skôr vendete, ako boju za slobodu. Vtedy zomrelo priamo pri leteckom nálete bombardérov a neskôr na dôsledky ožiarenia vyše 200 000 ľudí. Dodnes sa obetiam začiatku nukleárneho veku klania celý svet. Američania sa síce v roku 2010 zúčastnili pietneho aktu v Hirošime, ale dodnes sa za atómový útok Japoncom neospravedlnili.
Prečo je dnes táto spomienka aktuálna? Je to v prvom rade preto, aby si nová mladá generácia, ktorá preberá zodpovednosť za stav života na Slovensku, ale v dôsledku aj na Celom svete, uvedomila, čo znamená vojnový konflikt v súčasnosti. Najmä ak sa ho zúčastňujú dve nukleárne veľmoci - Rusko a USA. Ak by ukrajinský konflikt prerástol do nukleárnej vojny, už bude neskoro skúmať, kto bol na vine, kto urobil prvý chybný krok, kto je zodpovedný za eskaláciu napätia. Ak chce Slovensko prežiť, rovnako ako iné krajiny na svete, jediná šanca je začať cestu rozumného vyjednávania o mieri. Dnes sme svedkami pravého opaku. Súčasná generácia politikov, a je jedno z akej politickej strany či štátu prichádzajú, horlivo eskaluje napätie na Ukrajine s iracionálnou vidinou víťazstva ukrajinskej armády nad Ruskom. Namiesto úsilia o riešenie konfliktu, posielajú na Ukrajinu tony zbraní, ktoré im stoja vo vojenských skladoch a pomaly starnú. Namiesto úsilia o nastolenie mieru, cestuje prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj po svete a doslova žobre o každý „žvanec“ bojovej techniky. Zatiaľ nepohol ani prstom smerom k mieru. Dávať ultimáta Rusom je nebezpečný nezmysel, ktorý u nás a za hranicami živia politickí militaristi. A čo s tým má sloboda slova?
Nejeden z nás si povie: „Aká sloboda slova? Veď si môžem dnes povedať, čo chcem.“ To sme si mohli aj za socializmu pri povestných výkrikoch v krčmách, na čistinke v lese, alebo tíško v kruhu rodiny. Dnes dokonca sociálne siete umožňujú nadávať na čokoľvek a na kohokoľvek. Samozrejme, ak príliš nekričím heslá blízke pravekému fašizmu, prípadne sa nechystám na teroristický útok. Až na výnimky v slovenskom parlamente, kde koaličný poslanec ukončil svoj prejav pozdravom ukrajinských fašistov „Sláva Ukrajine!“ Tak potom čo nariekame o slobode slova a práve na informácie? Pokojne bojujte v svojich statusoch na sociálnych sieťach za mier a slobodu. Zostanete anonymní a neviditeľní. Je tu však jedno veľké ALE...
Je tu verejný priestor, kde operujú najmä médiá, lepšie povedané masmédiá. Televízie, rádiá, časopisy, denná tlač. Pokiaľ osobná sloboda slova je aj u nás zabezpečená aj s právom na odpoveď, tá sloboda slova, ktorú chceme uplatniť na verejnosti v médiách je dobre zamknutá na sedem zámkov. Rovnako je to aj s právom na informácie. Masmediálne kombajny obsadili celý verejný priestor. Dáva sa im prívlastok tvorcov verejnej mienky. Vedia s jedným článkom, jednou televíznou reláciou, správou, zasiahnuť v jednom čase a priestore tisíce čitateľov, poslucháčov a divákov. Každodenne chrlia stovky informácií a na verejnosti si privlastňujú právo na pravdu. Majú jednu spoločnú vlastnosť. Kašľú na vyvážené informácie, pluralitu názorov, objektivitu a nestrannosť. Sú v rukách jedincov, ktorí operujú v našom verejnom strategickom informačnom priestore s takmer neobmedzenou mocou. Oni určujú smerovanie svojich médií, orientáciu, obsah, ale najmä službu, ktorú poskytujú svojim „obchodným partnerom“. Na jednej strane vlastníci médií, na druhej strane ich klienti, politici, finančné skupiny, zahraničné spravodajské služby, ale aj zástupcovia zahraničných vlád, ktoré hľadajú možnosť uplatňovať svoje záujmy v médiách. Ak chceš zarobiť, slúž. My ti to zaplatíme a ty sa postaraj o to, kto to zrealizuje. Preto sme často svedkami bezbrehej politickej, obchodnej a dnes aj vojenskej propagandy. V redakciách sedia neraz amatéri, ktorí vedia len jedno – poslúchať. Profesionálna česť, zručnosť, hrdosť, vzdelanosť sa dnes v žurnalistike nenosí. Možno, niekde v kúte, bez svetiel reflektorov a pozornosti. Bieda slovenskej žurnalistiky sa dostala až tak ďaleko, že svoju prácu a poslanie zamieňajú s prácou policajného vyšetrovateľa a politického rasistu. Tak sa stalo, že aj obsah médií a prípadní ďalší prispievatelia a respondenti sú vyberaní podľa rovnakého kľúča. Musia zodpovedať pravde média, ktoré ho angažuje. Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj. Zmizol dialóg. Nahradilo ho štekanie na mlčiacich prijímateľov správ. Vytratila sa polemika o pravde a lži. Stačí, že médium, televízia, rádio, či denník majú dostatočnú silu zasiahnuť čo najväčší počet abonentov. Verejný priestor zostal len im a sloboda slova sa presunula do komentárov na Facebooku, Tweetri a Instagrame. Sú z nich bútľavé vŕby, kde sa môžu všetci vykričať a vyplakať. Preto sme na internete svedkami zväčša hrubých narážok a anonymných nadávok bez akejkoľvek snahy verejne a s úctou sa vyjadrovať k veciam verejným. Aj k pandémii a vojne na Ukrajine. Čudujete sa tomu? To je snáď jediná obrana proti demagógii ktorá panuje na mediálnom trhu. Dokonca aj verejnoprávna televízia a rozhlas - RTVS rezignovala na verejnú službu. Poskytuje priestor len propagande, panujúcemu názoru mainstreamových súkromných médií, ktoré slúžia svojim majiteľom. Sú baštou politického masírovania v mene, prípadne proti politikom, ktorí už dávno nemali čo v politike robiť. Navyše v RTVS za naše peniaze.
A čo na to Rada pre mediálne služby, ktorá má dohliadať na verejný mediálny priestor? Šíri sa z nej mediálne TICHO, ktoré sa stará len o to, ktorý z politikov má viac minút vo vysielaní a ktorý menej. Rezignovala na jedno z najvýznamnejších poslaní regulátora mediálneho priestoru - chrániť slobodu prejavu, právo na informácie a právo na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu. Mlčí pri požiadavke verejnosti na pluralitu názorov v médiách, otvorený dialóg názorových skupín a jednotlivcov vo vysielaní a na stránkach denníkov. Začína preberať slovník majiteľov verejného mediálneho priestoru a tých, ktorí nesúhlasia, majú iný názor a chcú sa verejne vyjadriť k dôležitým problémom našej spoločnosti, odsúva do sveta dezolátov, trollov, šíriteľov fake news (falošné správy) Hoaxov (novinárskych klačíc) a najnovšie aj proruských konšpirátorov.
Poslednú facku sloboda slova a právo na informácie dostali v parlamente, kde bývalá ministerka spravodlivosti Kolíková podala návrh zákona na stíhanie a trestanie ľudí za nepravdivé názory. Pritom to, čo je pravda a čo lož má určovať štát. Nie je to len divadelná komédia. To, čo sa malo schváliť v našom parlamente už dnes uplatňuje EU. Z jej príkazu sú zablokované webové stránky, kde zaznieva iný názor. Bolo to v prípade pandémie a dnes aj pri informáciách o vojne na Ukrajine. Na Slovensku sme boli svedkami cenzúry, kedy sa televízia TA 3 po odvysielaní rozhovoru s celosvetovo uznávaným ekonómom profesorom Jeffrey Sachsom rozhodla tento príspevok stiahnuť. Na koho príkaz? Určite o tom nerozhodla redaktorka, ktorá rozhovor pripravila.
Preto je každá výzva na obranu slobody slova a práva na informácie, ktorá sa dostane na verejnosť dôležitá. Mali by to byť najmä hlasy kultúrnych osobností, ktoré ľudia poznajú a ešte im veria. Už aj tých je málo. Slovenská kultúrna obec však mlčí. Na čo čaká? Nikto im slobodu slova a právo na informácie nevybojuje a ani neuchráni. Ako sme to už v histórii neraz zažili, zobudia sa až na výstrel z Auróry, prípadne keď im pôjde o stratu komfortnej zóny televíznych celebrít. Tak to bolo za protektorátu v Čechách, kedy celá kultúrna obec 24. júna 1942 zložila Sľub vernosti Ríše, aj neskôr v roku 1977 za vlády komunistov, kedy sa stretli pri podpise výzvy Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru, takzvanej Anticharty. Aj v minulom roku sa jednotne zapojili do petície Veľký krok pre Slovensko, kde naivne požiadali Igora Matoviča, aby priniesol obeť (?) Slovensku a odstúpil. Nielenže ich prosba nebola vypočutá, ale sa ani nikto o tejto výzve nedozvedel. Dúfajme, že tento rok nebude v znamení zjednotenia kultúrnej obce za Zákaz slobody slova a práva na informácie pre nepohodlných údajných dezolátov, konšpirátorov a šíriteľov ruskej propagandy. História sa opakuje a Sloboda slova dostáva na frak.
Ľubo Belák
16.2.2023