K názvu ma inšpiroval blog Vladimíra Janova (14.3.2016 - Hazardér Banáš... ) Nie preto, že si našiel obeť svojho monológu, ale argumenty, ktoré používa, aby interpretoval text Jozefa Banáša (9.3.2016 - Kotlebu volili... )
Slovenčina, podobne ako aj všetky ostatné jazyky, má základný problém – interpretáciu. Nie je novinkou, že syntax textu ešte nevypovedá o obsahu textu. Stane sa ním až po denotácii u toho, komu je konotovaný text určený. Ľudovo povedané jeden text neraz vnímajú dvaja čitatelia odlišne. Chýba im interpretácia, kedy sa text mení na zrozumiteľný obsah. Neraz na to čitateľ potrebuje dostatok vedomostí, znalostí, ale aj ochotu rozumieť autorovi. Čo to má spoločné s Vladimírom Janovom? Veľa. Janov Banášovmu textu nerozumel, alebo nechcel rozumieť. Je na vine mladosť, alebo tvrdohlavosť?
Janov dospel k názoru, „že jeho analýza (Banášova) sa na Internete dostane viac do povedomia “neslušných” ako “slušných” voličov ĽSNS“. Práve takáto interpretácia má dve slabé stránky, ak chcete krehké východiská. Banáš nepísal svoj text voličom ĽSNS, ani holohlavým svalovcom. Písal ho tým, ktorí by si mali uvedomiť, že sú zodpovední za stav politickej scény a demokracie na Slovensku. Bola to ostrá kritika spôsobu, ako si všetci (politici, komentátori, analytici) navzájom hádžu zodpovednosť za vstup radikálnej pravice do parlamentu. Formulka „môže za to Fico“ je skôr želanie topiacich sa, ako pravda.
Tou druhou slabou stránkou je Janovova nezrelosť, či malá informovanosť o našej vzdialenej, ale aj blízkej histórii. Nemožno prijať tvrdenia, ktoré sú účelovo vytrhnuté z kontextu a vhodené do tváre autora článku o novom fenoméne v slovenskej politike. Vlastnými slovami Janov svojim telom bráni rozhodnutie súčasného prezidenta neprijať lídra radikálnej strany čiernokošeliarov po demokratických voľbách. Žiaľ prezident nie je súkromná osoba, je to funkcia, pri ktorej sa nový prezident zaviazal svojim sľubom bez výnimky. V demokracii sa v prvom rade musíme opierať o zákony a ak boh dá aj o morálku. A sľub je morálny akt. Janovov argument, či porovnanie prvého ponovembrového prezidenta Havla so súčasným marketingovým prvým občanom Slovenska je pre mňa neprijateľné. Havel bol symbolom odporu proti režimu, v ktorom v blahobyte a so zavretými ústami žil a pracoval aj náš súčasný pán prezident. Argument, že po voľbách začiatkom 90tych rokov Havel neprijal komunistov mal iný príbeh. Havel, podľa mňa prezieravý štátnik ale slabý politik, v novembri 1989 podal ruku práve komunistom, aby zmeny v politickom systéme nepriniesli chaos a anarchiu. Prvým ponovembrovým predsedom vlády sa stal s posvätením Havla nomenklatúrny komunista Marián Čalfa. Nikto to Havlovi nemôže vyčítať. Urobil tak, ako mu prikazovalo vlastné svedomie a vedomie zodpovednosti za ľudí, ktorí zväčša nerozumeli, čo sa v krajine deje. Náš súčasný prezident žiaľ vlastný názor nemá. Už jeho habkanie pri čítaní vlastných myšlienok, ktoré mu napísal niekto iný, ma stále viac presviedča o tom, že jeho prezidentské portfólio je v rukách, ústach a hlave niekoho iného. Ten mu nadiktoval aj jeho postoj neprijať stranu, ktorú volilo vyše 200 000 voličov. Tí volili alternatívu, ktorú prijali nie preto, že v krčmách sedia holohlaví zápasníci, ale pre problémy, ktoré ani jedna vládnuca strana za 26 rokov neriešila. A o tom je posolstvo Jozefa Banáša. Rovnako, ako ja, sa Banáš pozastavil nad stavom demokracie na Slovensku. Na to, aby sme niekoho vyradili z politickej súťaže existujú zákony. Ak niektorý politický subjekt spĺňa znaky extrémistického hnutia, ktoré možno označiť za fašistické, tak v demokratických voľbách nemá čo robiť. Čo sa do volieb pre to urobilo? Nič. Predsa len, strana označená za fašistickú zmenila oblečenie, jazyk, program. Učesala ho do podoby, ktorá nie je v rozpore s demokratickými princípmi. A tu skvele Banáš predostrel akúsi metaforu volebného programu ĽSNS. Poukázal na ich sľuby, ktoré jednoducho a presne (demokraticky) identifikujú neriešené problémy 200 000 obyvateľov Slovenska. Navyše sľubom ĽSNS voliči rozumejú. Iste, sú to len všeobecné témy, ale Banáš jednoducho upozorňuje na akútne riziko podobenstva s inými sľubmi, či názormi.
Janov vo finále svojho článku hazarduje s pojmom dobra a zla. Tvrdí „Pretože tu už nejde o politický postoj, ale o dobro a zlo.“ Určite nemal skúšku z etiky, inak by vedel, že vnímanie dobra a zla sa historicky vyvíja. Absolútne dobro a zlo majú zadefinované len dogmatické ideológie. Moderná filozofia, etika, epistemológia, axiológia, každého, kto má záujem, navedie na cestu poznania, aj vývoja pojmu dobra a zla. Navyše politický liberalizmus, ktorý ovládol svet, zámerne ruší hranice medzi dobrom a zlom. Janov sa tu snaží obviniť Banáša, že dáva priestor zlu tým, čo píše. Svoje tvrdenia zaklincoval aforizmom španielskeho spisovateľa Santayana „Kto si nepamätá vlastnú minulosť, ten je nútený si ju znova prežiť.“ Tým Janov myslel Banáša. Žiaľ podľa toho, čo mladý bloger tvrdí, hovorí skôr o tom, že nedával dobrý pozor na hodinách dejepisu. Ten čo si nepamätá, alebo sa nepoučil z dejín, je práve on. Európske dejiny novodobej demokracie boli v začiatkoch poznačené práve extrémizmom, ktorého si nikto nevšímal, všetkým bol ľahostajný, odignorovaný vtedajším ríšskym prezidentom Paulom von Hindenburgom, až sa demokraticky vyškriabal po chrbtoch štandardných politických strán k moci. Na Slovensku to malo v minulom storočí podobný priebeh. Práve v demokracii je nevyhnutné aktívne vnímať potláčanie práv jednotlivcov a skupín, xenofóbiu a rasizmus. Nestačí ich ignorovať. Prvým predpokladom politikov je poučiť sa z dejín a uvedomiť si, že neriešením problémov obyvateľov, občanov sa vytvára priestor pre extrémizmus. Dnes sa spamätávame z hospodárskej krízy, ale padli sme do duchovnej, ktorá nie je o nič menej nebezpečná. Nestačí poukazovať na správanie členov ĽSNS, sú to len obaly, ktoré možno zahodiť a použiť nové, elegantnejšie a ligotavejšie. Janov obviňuje Banáša, že „Svojimi názormi nepriamo a nešťastne ospravedlnil existenciu tejto strany a našepkal rasistom, antidemokratom a anarchistom ako jednoducho a účinne obhájiť svoje výroky a správanie - robíme to predsa z odporu, sme slušní no zúfalí ľudia.“ Janov, mýliš sa. Šéfovia strany ĽSNS, teda rasisti, antidemokrati a anarchisti nie sú nevzdelanci, nepotrebujú Banáša, ani teba, pretože od vstupu do veľkej politiky vedia, čo majú hovoriť a ako majú konať. Žiaľ nevedia to ostatní politici, ktorí svojich voličov klamú a hrajú s nimi nečestnú hru, ktorú diktujú oligarchovia. Práve týmto politikom je určený Banášov článok.
Ťažko dnes niečo odporúčať mladým ľuďom, odchovaným počítačovými hrami plnými brutality a xenofóbie. Ťažko niekoho z novej generácie prinútiť seriózne si naštudovať dejiny, etiku, filozofiu a zemepis. Preto je článok Jozefa Banáša nielen výkričníkom proti HAZARDU politických strán na Slovensku, ale aj návodom, ako možno z demokracie odstrániť nenávisť a strach, o ktorom Janov tak rád píše. A to je zodpovednosť víťazov volieb za osudy ľudí, ktorí išli voliť.
Ľubo Belák
15.3.2016