Nie je Prezident ako prezident

Lubo 11 obcankaNie je Prezident ako prezident

Vopred sa priznávam, som rojalista. Už počas môjho pracovného pobytu vo Veľkej Británii som sa uistil, že jediná možná autorita v demokracii je kráľ, prípadne kráľovná. Žeby to bol môj osobný omyl?

Už niekoľko desaťročí si všímam demokraticky zvolených prezidentov. Nechcem použiť príbeh Hitlera a Tisu, pre ktorých mám vyhradený iný „vodcovský folder“ mojej pamäti. Sú tu iné postavy a postavičky, ktoré sa zhodou okolností, zúfalým snažením, alebo dobre zaplatenou predvolebnou kampaňou dostali do sedla, z ktorého sa len tak ľahko nezhadzuje. Česť výnimkám.

Pozrime si takého Lincolna. Ten si ani to prezidentovanie neužil. Neustále sa staral o zjednotenie Severnej Ameriky a na hlúposti nemal čas. Od rána do večera bol bombardovaný žiadosťami, vyhrážkami, problémami a čo mal z toho? Stačilo zabehnúť do divadla a v jednom krátkom okamihu bolo po všetkom. Zastrelili ho. O čo lepšie na tom bol 42. Prezident Spojených štátov Amerických Billy Clinton. Ten asi pre nedostatok vlastných problémov, začal cestovať po svete. Podarilo sa mu odštartovať útok na Srbsko, Irak a Afganistan. Ľahko sa mu rozhodovalo, keď mu pod stolom asistovala šarmantná Monika s poľským menom. Neváhal, a pod tlakom argumentov sa k svojej nevere priznal – vlastnej žene. Zdalo sa, že je po jeho prezidentskej kariére. Nebolo. Ukázalo sa, že moderná doba prináša aj iný pohľad na prezidentskú morálku. Sex bol odvtedy vo Washingtone povolený. Oproti Clintonovi to mal jeho nasledovník Bush mladší jednoduchšie práve pre svojho jednoduchého ducha. Po otcovi zdedil meno, ale to ostatné si vzal asi od mamy. Neraz sa mu stalo, že ani nevedel čo má robiť. Najmä keď nablízku neboli jeho poradcovia.

V histórii Európy sa striedali prezidentské hlavy v tieni veľkých predsedov vlád. Parlamentný systém demokracie posunul postavenie prezidenta mimo hlavného politického prúdu. Najmä vtedy, keď bol pokoj. Zmena nastala až keď začala vojna. Vtedy to ani prezidenti nemali ľahké. Nestačilo im chodiť do práce. Museli viesť svetovú vojnu, monitorovať svojich politických konkurentov v štáte a milo sa prihovárať občanom, ktorí v konečnom dôsledku dostávali odmenu v podobe leteckých náletov, potravinových lístkov a v niektorých krajinách aj cestovných lístkov do koncentračných táborov. Byť vojnovým prezidentom nie je žiadnym víťazstvom. Najmä ak na fronte prehrávaš.

Snáď len T.G. Masaryk , možno práve pre to, že bol prvým, neskúseným prezidentom československého národa sa vymykal obrazu svojich nasledovníkov. Jeho charizma prežila storočie. Tatíček Masaryk, ako ho jeho občania volali, bol nielen vtedy, ale aj teraz vzorom prezidenta v demokratickej krajine. O tých ďalších sa to už povedať nedá. Benešovi sa aj napriek tomu, že po boku Masaryka prežil takmer celú svoju politickú kariéru, nepodarilo zanechať rovnakú povesť dobrého štátnika. Určite, rozhodovanie politikov v čase, keď vznikali a zanikali hranice a celý svet sa zbláznil, nebolo jednoduché. Niektoré Benešove rozhodnutia sú aj dnes chápané s počudovaním.

Počnúc budovaním socializmu sa do kresla prezidentov dostávali postavičky ako z románov Marie Majerovej. Rodná strana z robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie, pretože iných sme nemali, dodávala hotových funkcionárov. Mnohí z našich rodičov a neskôr aj my sme z boli z niektorých priam hotoví. Vďaka vitalite generácií minulého storočia sme prežili aj tých. Socialistickí prezidenti vlastne prišli do kresla až keď už svoju stranícku prácu úspešne ukončili a bolo ich treba premiestniť aj s inventárnym číslom. Bolo to akési VIP kreslo na odloženie vrcholného funkcionára komunistickej strany. Možno len Gustáv Husák sa vymyká stereotypu. Jeho ortodoxný komunistický duch, inteligencia a dostatočná chuť po moci mu vyšperkovala jeho prezidentský stolec na dlhé roky. Už sme si mysleli, že takto vydrží do konca sveta. Koniec sveta nenastal, ale Husák odišiel do minulosti.

Nová spoločenská situácia po 89 roku u nás akoby dala za pravdu slobode prepusteným. Po Husákovi nastúpil jeho väzeň Václav Havel. Z pivární a kotolní začali na svetlo vychádzať nové tváre. Už sa zdalo, že sme na dobrej ceste mať dobrého a múdreho politika, nezaťaženého kádrovým postupom komunistických funkcionárov. Havel takým bol. Žiaľ sme si neuvedomili, že štyridsať rokov tu bolo vyše milióna komunistov a tak zákonite na funkcionárske stolce sa opäť dostávali bývalí straníci. A tak je to až dodnes. Schuster, Kováč, Gašparovič – straníci ako vyšití. Kováč si síce za svoje drzé chovanie voči otcovi národa Mečiarovi vyslúžil rodinnú traumu, ale len ťažko mu možno prisúdiť charizmu veľkej osobnosti. Prekvapil svojim postojom, ale krajine a jej obyvateľom aj on zostal veľa dlžný.

Posledný z výpočtu prezidentov je náš milý, nikým a ničím nerušný pán Gašparovič z Pionierskeho paláca. Obdaril nás svojou hrou na fujare, láskou k hokeju a neuveriteľnými štátnickými prejavmi, plnými brebtov a fatálnych hlúpostí. Už sa zdalo, že dogašparovičuje až do konca svojho volebného obdobia bez väčšej prekážky. Veď zvládol aj Radičovú, ktorej nevedel prísť na meno. Tá sa mu odvďačila danajským darom. Zanechala mu v jeho pracovni návrh na vymenovanie generálneho prokurátora. Bolo to síce nepodarená parlamentná reality show, ale nakoniec sa nový adept na hlavu prokuratúry zvolil. Neviem, čo sa dialo v prezidentovej hlave, alebo koho intenzívne počúval, ale zrazu sa z mierumilovného dôchodcu stala dravá politická šelma. Konečne na záver svojej kariéry mal pred sebou korisť. Živého prokurátora. Neviem či zo závisti, znechutenia, alebo zlosti, sa prezident Gašparovič rozhodol nevymenovať nového generálneho prokurátora. Že je to jeho ústavná povinnosť mu neprekáža. Zrazu po rokoch sa jedného dňa zobudil a zistil, že už nie je obyčajný dobrý, popletený dedko, ale zúrivý Roland, ktorý svetu ukáže svoje čestné rytierske srdce. Len za koho bojuje? Za občanov? Tým je jedno, kto bude šéfom prokuratúry. Chlieb zato lacnejší nebude. Po pravde nebojuje ZA, ale len PROTI, čo je na slovenského rytiera Gašparoviča veľmi málo. Je to až natoľko málo, že sa to nedostane ani do histórie Slovenska, kde sa o pár mesiacov po prezidentských voľbách zabudne, akého sme mali slovenského prezidenta, ktorý nič neznamenal. Nevyužil peniaze a postavenie, ktoré mu dali občania Slovenska. Nezviditeľnil našu republiku vo svete. Neraz skôr narobil veľa hanby. Nebral bohatým a nerozdával chudobným. Naopak. Všetkým bral a nechal si to. Ešte si pýtal viac. Čo s takým prezidentom? Pokúsme sa vyjadriť svoju nevôľu a požiadať ho, aby odstúpil. Bude to pre neho lepšie a pre nás nádejnejšie. Prečo? Lebo po ňom budú opäť voľby prezidenta.

Tie najaktuálnejšie prebiehajú práve v týchto dňoch u našich susedov Čechov a Moravákov. V ČESKOMORAVSKU – Bὅhmen und Mähren sa schyľuje k prekvapeniu tohto storočia. Po prvom kole parlamentných volieb sa do druhého kola dostal sympatický, starší pán s modrou krvou. Osobne som ako rojalista zbystril pozornosť. Akoby česká spoločnosť po rokoch strávených štekaním na Európu, cynickými poznámkami na okolité štáty, kradnutím plniaceho pera a vypustením niekoľkých tisícov grázlov na slobodu, čím je známy súčasný prezident Václav Klaus, sa spamätala. A nie je to spamätanie stranícke, politické, špekulatívne, ale priame, občianske a presvedčivé. Osobne to vidím ako občianske prebudenie nových generácií, ktorým sú cudzie heslá a sľuby bývalých demokratických a nedemokratických politikov. Akoby začal fúkať čerstvý vietor zo sociálnych sietí, ktoré by mocní tohto sveta chceli dostať pod kontrolu. Nie je to však virtuálna realita. Je to realita ľudí, ktorí zrazu vstanú od počítačov a idú do ulíc a k volebným urnám. Doba je tehotná na to, aby sa zmenilo postavenie občana a voliča z pasívneho infotainera na aktívneho stalkera.

Namiesto politického balastu na malej tribúnke z úst Karla Schwarzenberga odznelo pár jednoduchých metafor, ktoré ma vydvihli zo stoličky. V jednoduchom slogane „....aby „Pravda vítězí“ odpovídla také skutečnosti....“ vyjadril celú koncepciu svojho prezidentského úradu. Navyše tým jasne deklaroval, od koho hodlá prevziať náučný slovník o hodnotách a morálke. Opiera sa o prvého československého prezidenta, o minulosť národa a slovami „môj konkurent patří do minulosti“ jasne otvára cestu novému mysleniu a politickej kultúre. Ešte aj spevácky prejav Karla Schwarzenberga ma utvrdil, že sa na nič nehrá, ba dokonca všetko, čo robí je úprimné, nefalšované. Tak, ako to najlepšie vie. Že jeho prejav sa nepodobá žiadnemu prejavu z doteraz spomenutých hláv štátov? Chvalabohu. Aspoň od neho občania nemusia očakávať hlúpe a dlhé prejavy pri spoločenských udalostiach.

Želám českým priateľom, aby si o pár dní zvolili za prezidenta Karla Schwarzenberga. Země Česká si to zaslúži.

Ľubo Belák

20.1.2012