Spoveď voliča

Spoveď voliča

alebo predvolebný Otčenáš

 

Bože, ak si na nebesiach,

dohliadni na nás voličov

príď na voľby

buď vôľa tvoja ako doma tak aj na verejnosti.

Chlieb náš každodenný dopraj nám

a odpusť poslancom ich viny za posledné volebné obdobie tak,

ako i my sme odsúdení odpúšťať svojim politikom

a neuveď nás do pokušenia voliť populistov

ale zbav nás všetkých zlodejov a podvodníkov

Amen

Po dvadsiatich rokoch sa nám zdá byť samozrejmosťou, že si môže každý z nás, občanov zvoliť tú svoju politickú farbu, číslo, veľkosť, a možno aj sexuálnu orientáciu. Žijeme v demokracii, ktorá je natoľko benevolentná, že aj "takmer" občania, už skoro fašisti, komunisti, a iní "-isti" majú rovnaké práva potláčať práva tých ostatných. To je jediné, čo demokracii vyčítam. V zákonoch sme to dotiahli takmer na desatoro prikázaní a hodiť kameňom si už dnes nikto neodváži. Len to skús....a o chvíľu máš na krku žalobu za neoprávnené obvinenie, ohováranie, ujmu na cti a iné floskuly právneho systému. U nás je to tak.

Kedysi platilo: "Som baník! Kto je viac?" Dnes len tak medzi nami sa pošepkáva: "Som volič! Kto je menej?" Akosi stále v nás žije nezáujem verejne prejaviť svoj názor, vykríknuť len tak na ulici, že s niečím nesúhlasím. Nečudujem sa. Veď tí, čo to skúsili, spoznali, že je to vlastne jedno. Hovor si čo chceš, vyjadruj sa, hodnoť koho chceš, nazvi ho zlodejom....okrem žaloby za ohováranie "čestného" verejného predstaviteľa sa nič nestane. Už nie karavána, ale rad buldozérov ide ďalej. Akoby v štáte paralelne prebiehali dva životy. Jeden ten občiansky a druhý štátny, mocenský, úradnícky. Dva samostatné genotypy, ktoré sa nemôžu ani páriť, aby vznikla nová kvalita. Sú pohlavne inertné, akési bezpohlavné entity s vlastným zdrojom energie a spôsobe rozmnožovania. Z toho plynie aj očividný NEZÁUJEM zúčastňovať sa raz za štyri roky volieb do parlamentu, mestských, či obecných zastupiteľstiev, prípadne referenda, aj to len ak nie je zmarené. "Márnosť nad márnosť" sa stáva heslom obce.

Ale je to tak? Naozaj sme sa dostali tak ďaleko, alebo pomimo správneho smeru, že demokracia sa stáva fraškou?

ÁNO. Žiaľ hlavnými aktérmi frašky sme my, občania, voliči, otcovia, mamy, riaditelia, manažéri, murári alebo policajti. Zvykli sme si na pohodlie a spôsob života s heslom "Niekto to za nás vybaví".  Už dávno som pochopil, že tento vírus ľahostajnosti je nebezpečný nielen pre primitívov, ale aj pre rozumne uvažujúcich ľudí. Pokiaľ primitív konzumuje to, čo je mu servírované, intelektuál čaká na príležitosť, aby sa dostal ku korytu. Len malá hŕstka šialencov nepatrí ani do jednej skupiny občanov. Tí sú na tom najhoršie, pretože sa vystavujú nebezpečenstvu, že ich nikto nepočúva, alebo ak ich počúva,  potom je zle, prípadne ich odpočúva a potom je veľmi zle. Prinajlepšom si z nich všetci príslušníci väčšinových občianskych komunít robia žarty. Boľševizmus sa len formálne vytratil z politiky. Je tu, je v nás, je v systéme, ktorý si hovorí demokracia. Ten kto hlasnejšie kričí, za ktorým ide viac ľudí, kto má v rukách zbraň vždy vyhráva.

Slabosťou menševikov v každom čase bol ich počet. Samozrejme s tým sa znižoval aj ich potenciál získať vplyv vo veciach verejných. Tento prvopospolný stav spoločnosti žiaľ panuje aj dnes. Snahou získať väčšinu vo volebnej kampani sa všetci politici predbiehajú v preťahovaní medových motúzov, púťových atrakciách a nesplniteľných sľuboch.

A čo ja, VOLIČ, čo mám urobiť. Nevoliť? Voliť? Byť anarchistom? Revolucionárom? Ale, veď ja nechcem nič, len žiť v spoločenstve slušných a tolerantných ľudí. Byť otcom detí, ktoré majú dostatok všetkého, najmä lásky a vzdelania. Mať zaujímavú prácu a byť za ňu včas a spravodlivo zaplatený, nemrznúť na ulici a mať svojho lekára, ktorý vždy pomôže. Nechcem nič, len život bez vojny a násilia, bez klamstva, vrahov  a podvodníkov. Chcem mať rovnakú šancu byť úspešný ako iní, ktorí sú bližšie moci a svetu peňazí. jednoducho chcem toho veľa.... Bez toho, aby som nebol náročný k tým, ktorým dávam svoj hlas, aby ma zastupovali, to však nepôjde.

Že to tak nefunguje? Ak to doteraz tak nefungovalo, tak začni hľadať. Nájdi si v ponuke politikov, ktorým môžeš veriť, ktorí podobne rozmýšľajú a vyznávajú hodnoty, ktoré máš vpísané vo svojej duši. A keď nikoho nenájdeš, budeš musieť pre to urobiť viac, zapojiť sa do verejného života. Či už ako aktivista v združení, alebo miestny politik. V každom prípade však musíš nielen vyznávať isté hodnoty, ale podľa nich aj žiť. Verím, že takých ľudí je dosť, len sa navzájom nepoznajú.

Volič má aj svoju históriu. Zväčša sú to sklamania po volebnom období, keď zistí, že ten, ktorému dal hlas, klamal, podvádzal alebo prinajlepšom nič nerobil. Sú to len výnimky, politici, ktorým o niečo ide, ktorí sú pracovití, hľadajú riešenia, ale najmä nezabúdajú na to, že sú len volenými zástupcami nás - voličov. Možno tu niekde môžeme začať stavať vlastnú volebnú kandidátku, ktorú neskôr vo volebnej miestnosti potvrdíme jednoduchým zakrúžkovaním mena. Nehovorím, že by sme nemali dať šancu novým tváram. Vtedy však nastupuje tvrdá predvolebná činnosť, spoznať tých, ktorým dám svoj hlas. Nestačí, že sa na mňa uškierajú na billboardoch, v televíznych reklamách a naparujú sa v štúdiu pred televíznymi obrazovkami. Sledujme ich, počúvajme čo hovoria, pamätajme si ich správanie. Toto všetko by však nestačilo, keby sme zabudli na to najdôležitejšie, mať jasnú vlastnú predstavu o tom, čo chceme , ako si predstavujeme svoju budúcnosť, kedy sa budeme cítiť šťastnými. Potom môžeme na misku váh položiť sľuby a ideály. Keď dosiahneme rovnováhu a jazýček sa zastaví v strede vahadla, máme prvé kolo vyhrané.

Málokto si uvedomuje, že žijeme vo virtuálnom mediálnom prostredí, kde to, o čom sa píše, čo sa zobrazuje na televíznych obrazovkách a o čom sa hovorí  nie je objektívna pravda. Je to len sprostredkovaná informácia, ktorú spracovávajú a poskytujú ľudia - tiež voliči. Ich práca je neraz ovplyvňovaná vlastnými názormi a postojmi. Nehovoriac o tom, že sú to zamestnanci denníkov, rádií a televízií, ktoré tiež niekomu patria a tak sa musia správať podľa hesla: "Koho chlieb ješ, toho pieseň spievaj." Je však aj na to recept. Počúvaj, sleduj, ale najmä porovnávaj a vyhodnocuj informácie. Všetko, čo zapácha straníckosťou, jednostranným názorom, nedajbože zlomyseľnosťou, vyraď z pamäte. Uchovaj si len to, čo ti môže pomôcť. Môže to byť na prvý pohľad banálna,  jednoduchá informácia, ktorá v dôsledku bude pre teba dôležitejšia ako správa o stave hospodárstva v Guinei.

V júni pôjdem voliť. Viem, som len štyri krúžky na volebnej listine medzi miliónmi. Som si však vedomý, že bezo mňa tam bude o štyri krúžky menej, ktoré si okamžite niekto ukradne pre svoje volebné víťazstvo.

Preto vás prosím, nedajte si ukradnúť svoje krúžky. Aj napriek tomu, že budú na inom volebnom lístku, ako na mojom, bude ma hriať pocit, že mám niekde partnera, voliča, ktorému nie je jedno, kto nám bude ďalšie štyri roky vládnuť.

Moc je v rukách blázna nebezpečnejšia zbraň ako samopal, alebo atómová bomba.  Najnebezpečnejšia je neobmedzená moc, pretože po pár mesiacoch si začne osemdesiatpercentný víťaz domýšľať, že je Pánom Bohom. Buďte si vy všetci mocní istí, že sa ním nestanete. Preto sa prihováram k tomu Pravému Najvyššiemu modlitbou - aj keď je to len obyčajný Otčenáš.

AMEN TMA

Ľubo Belák

17.5.2010