Mamičke

Moja milá mamička,

už viackrát som sa ti chystal povedať to, čo nosím na srdci. Nikdy nebola príležitosť pozastaviť čas a povedať ti pár slov. Viem, slová sú len drobné priateľky viet a tie sa v riekach spájajú do oceánov príbehov. Tie moje slová sú len pre teba.

Dnes sa čas zastavil. Oznámil mi smutnú zvesť, že si tichúčko v spánku odletela tam, kam my, smrteľníci máme prístup zakázaný. Preto ti aspoň takto, slovami, chcem posypať tvoju cestu za našim ockom. Iste ťa už čaká. Veď bol tak dlho sám. Ty si bola tu, na Zemi spolu snami a vychutnávala jeseň svojho života. Preto si vypočuj týchto pár slov, ktoré sa mi uslzené predierajú cez ústa.

Moja prvá spomienka patrí na tvoj čarovný úsmev, keď ste sa s ockom chystali na divadelný ples. Bola si celá v bielom a v rukách si držala kyticu kvetov. Aby spomienka bola živá, ocko sa rozhodol, že ťa vyfotografuje. Bol som pri tom a podľa tvojich viet som ti povedal: Mama, aká si len krásna. Krásna nebola len tvoja tvár, ale aj piesne, ktoré si mi spievala a rozprávky, ktorými si ma uspávala.

Vždy si bola pri mne. Vtedy som to bral ako samozrejmosť. Teraz viem, že nič na tomto svete nie je samozrejmé. Utrpenie a nenávisť sa neustále snažia pokoriť každého, kto má naviac. Ty si ma pred tým chránila, pretože pre teba česť, láska a hrdosť bola samozrejmá. Chcela si, aby aj tvoje deti boli v živote hrdé na to, že žili čestne a v úcte pred dobrom.

Nezabudnem na hudbu, ktorú si mi každodenne prinášala. Ako speváčka v opere si mi dala to, čo iní musia hľadať. Zmysel pre nádheru hudby, opery, árií a príbehov znejúcich aj v tvojom podaní na doskách Slovenského národného divadla. Hudba sa mi stala zmyslom života. Jej poslanie bolo aj mojím a spravila zo mňa šťastného človeka.

Bez zbytočných slov si stála pri mne v tých najťažších chvíľach. Nezabudnem na tvoju pomoc, keď som sa po prvý krát vybral do sveta. Voviedla si ma do krajiny, kde sa hovorilo iným jazykom a ľudia mali iné zvyky.

Keď prišli prvé vnúčatá s ochotou a láskou si sa im venovala akoby sme to boli my. Ukázala si im svet kultúry a umenia, ktorý si nosila vo svojom srdci. Ani neskôr si sa nedala zviesť z cesty kultúrnych hodnôt, ktoré sú rovnako  potrebné ako voda a chlieb. Naše deti ti to vracali svojim umením na koncertných pódiách a divadelných javiskách.

Dala si mi do vienka ešte jednu lásku. Rozkvitnutú záhradu, vôňu kvetov a chuť sladkých marhúľ. Tvoja záhradka bola tvojim chrámom. Pod tvojimi rukami aj obyčajné kvietky vyzerali ako kráľovské orchidey. Ďakujem ti za to. Bol to ďalší rozmer života na zemi, bez ktorého si nedokážeme vážiť náš svet, v ktorom žijeme.

Záhradka osirela, divadelné javisko sa ponorilo do tmy a tvoju tvár zahalila biela plachta. Nastalo ticho, ktoré už neveštilo nič, pretože symfónia tvojho života dohrala posledný takt. Už žiadna nebude a to ma bolí. Viem, som sebec. Ale dovoľ mi aspoň v myšlienkach a predstavách opäť prežívať príbeh nášho života. Už nikdy nebudem pri tebe sedieť a počúvať spomienky na tvoju mladosť, tvoju hudbu, tvoje lásky, tvoju záhradku. Je to zákon sveta. Vo chvíli smrti je to krutý zákon najmä pre tých, ktorí tu zostali. Pre teba to bolo vykúpenie z bolestného umierania, ktoré si si nezaslúžila.

Tieto slová sú moje, ale hovorím ich za všetkých, ktorí na teba s láskou spomínajú. Veď ty vieš o kom hovorím.

Spinkaj tíško naša mamička ..........budeme stále s tebou.

24.10.2010