Věra Špinarová
Stačí chvíľa a vytvorí sa kráter
Inak neviem popísať pocit, keď som sa dozvedel o smrti Věry. Priznám sa, že takéto odchody nemám rád. Prečo to musela byť práve ona, veď je dosť takých, ktorí by ju zastúpili. Žiaľ nesmrteľnosť, tá ľudská, nebola zatiaľ objavená.
Věru Špinarovú som spoznal ešte v praveku, keď sme sa neraz križovali na hudobných zájazdoch po Slovensku. Vždy som ju obdivoval. Bola to pravá baba, ktorá nielen svojim spevom, ale aj dušou predstavovala speváčku, aké som mal rád. Párkrát sme sa stretli na Lýre. Vždy bola úprimná, srdečná a férová. Pamätám si na jednej lýrovej skúške, keď som si so sebou vzal aj môjho syna Andreja. Ochotne sa o neho postarala, keď som išiel na pódium.
Ten HORA
Spojenie Ten Hora sa v slovenskej gramatike nevyskytuje. Aj klasik novej slovenskej hudby Ivan Tásler spieva „Horela hora, horela, v tej hore hrala kapela....“ a hora je ženského rodu. Napriek tomu si dovolím tvrdiť, že názov článku je gramaticky v poriadku. Pokiaľ Tásler spieva o zalesnenom kopci ja si v texte spomínam na Fera Horu. Priateľa, redaktora, ale najmä človeka, ktorý sa už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia zosobášil s rockovou a populárnou hudbou. Tak ako my, čo sme zažili mladosť v renesančnom období minulého storočia, aj Fero patril k tým, čo vtedy obrátili zrak na západ, presnejšie na hudbu, ktorá sa začala hrať na západ od našich československých hraníc.
Píšem v minulom čase, pretože Fero Hora už nežije. Správa o jeho odchode ma dostatočne zarazila. Veď nebol ešte taký starý, aby sa len tak zobral a odišiel? Žiaľ asi počet prežitých rokov nemá nič spoločné s termínom posledného výdychu. Určite to urobil pri spomienke na Hollies, Beatles, Rolling stones, Shadows a mnohé ďalšie anglické rockové skupiny, ktoré urobili revolúciu vo svete. Pokiaľ niekto nadáva na globalizáciu, tak nech si spomenie, na akú hudbu tancoval a aké pesničky počúval. Rocková hudba bola saltom mortale v chápaní tradičnej kultúry. A Fero bol jedným z tých, ktorý túto revolúciu na Slovensku (dovolím si tvrdiť, že aj v Československu) rozpútal.
Čože je to tridsiatka pre Peciho Uherčíka
Doteraz sa mi nepodarilo dešifrovať názov podujatia, na ktoré ma pozval Peter Peci Uherčík, pre väčšinu muzikantov, ale aj nemuzikantov jednoducho Peci, rockový gitarista a skladateľ. V piatok 27. mája po prvých horúčavách som sa spleťou električiek a trolejbusov dostavil do SD Nivy. My sme to miesto za čias originálneho bigbítu v šesťdesiatych rokoch volali kulturákom na Nivách. Bol to, a tak sa mi zdá, že dnes aj je, jeden z kultových priestorov Bratislavy, kde sa občas objaví nefalšovaný rock. Tu som začiatkom sedemdesiatych rokov absolvoval legendárne muzikantské prehrávky Slovkoncertu, kde namiesto o hudbe sme sa s previerkovou porotou bavili o politike. Určite ma zaskočila otázka, či poznám Vladimíra Iľjiča Lenina. Mal som chuť odpovedať otázkou „a v ktorej skupine hral?“. Samozrejme chcel som naďalej účinkovať a živiť sa ako muzikant, tak som radšej držal hubu a krok – ako takmer všetci. Inak to bolo, keď sme sa dostali na pódium. Tam s nami žiadny kontrolór ani Lenin nebol, tak sme si hrali, čo sme chceli.
Otázniky nad Literárnym týždenníkom
Anketa Spolku slovenských spisovateľov: Čo pre vás Literárny týždenník znamenal a znamená, nebude to strata pre celú spoločnosť, keby sa vytratil z nášho verejného kultúrneho priestoru?
Čo pre mňa Literárny týždenník znamenal a znamená? Takmer nič. Asi takto by zostala osihotená odpoveď na anketovú otázku o Literárnom týždenníku. Za strohou odpoveďou sa však skrýva viacero otáznikov, nielen o samotnom periodiku, ale o stave literatúry na Slovensku. Spolok slovenských spisovateľov, vydavateľ, má za sebou v novodobej histórii viacero výziev, akou bola „ZACHRÁŇME KLUB SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV!“, „ZACHÁŇME DOM SPISOVATEĽOV NA LAURINSKEJ 2!“. Ani z jednej nič nevzišlo. Klub zanikol a budova na Laurinskej sa naďalej rozpadáva. Hneď v úvode však treba podotknúť, že pri otázke existencie kultúrneho priestoru „Čo pre vás znamená...“ podobnú odpoveď „Takmer nič“ si zaslúži viacero javov vo sfére slovenskej literatúry, ale aj celkovej kultúry.
Dobrá spoločnosť u Martina Valihoru
Slnečné počasie, sobota popoludní, pri vode v Senci. Nie je to ideálny čas a miesto na dovolenku? Určite áno. Pre mňa to však bol výlet za Martinom. Neviem čo som zmeškal, ale má už za sebou štyridsať rokov života. Pre mňa je stále malým chlapčekom, ktorý chodieval na naše kapelové skúšky a raz si sadol za ozajstnú biciu súpravu. Akosi rýchlo starnem, prípadne čas predbieha moju mentálnu zrelosť. Malý chlapček vyrástol nielen na statného chlapa, ale aj statného muzikanta.
Akokoľvek to chcem zľahčovať, Martin Valihora, môj synovec oslavoval svoje štyridsiate narodeniny. Pripravil veľkolepú párty. Nepreháňam. Naozaj sa v Senci u Martinovho otca Dušana stretlo nekonečne veľa ľudí. Starých, mladých, najmladších, priateľov, rodín a muzikantov. To posledné malo byť vlastne na začiatku. Martinova jarná slávnosť patrila muzike. Nič nenechal na náhodu a rozbalil dve bicie súpravy, zosilňovače keyboardy a mikrofóny, čo naznačovalo, že sa bude hrať. A hralo sa, excelentne. Dokonca poniektorí gratulanti si s Martinom zahrali a zaspievali. Anita Soul, Ivan Vereš, Igor Kmeťo, Rytmus, dokonca za bicie si sadol aj David Koller a spolu s Martinom to odpálili ako na koncerte.
Vlastne som mu nestačil ani zablahoželať, také obrátky nabral senecký koncert. Tak aspoň dodatočne mi napadlo, keď som okolo seba videl desiatky známych, neznámych, slávnych aj menej slávnych gratulantov, že som v dobrej spoločnosti, v spoločnosti môjho Martina.
Takže Martin, želám ti, aby si život strávil iba v DOBREJ SPOLOČNOSI. Takej, aká bola v sobotu v Senci.
Ľubo Belák
8.5.2016
Veľkonočné zmierenie
Veľký piatok, najväčší katolícky sviatok. Aspoň raz do roka si aj neveriaci všimnú, že sa slávi akýsi Ježiš z Nazaretu, ktorý vraj vstal z mŕtvych.
Pre mnohých je to len rozprávka, pre veriacich viera a pre mňa akýsi hot spot, ktorý ma neustále priťahuje. Už dávno som prišiel na to, že je potrebné niečomu veriť, aj keď stratíš vieru v Boha. Tých príčin, prečo neveriť je na tomto svete podstatne viac, ako tých, prečo veriť na Stvoriteľa, Boha, Jehovu, Jahve, Univerzum, Lásku a Dobro. Prišiel som aj na to, že v niečo veriť je náročné. Chce to nielen akési ponorenie sa dovnútra seba samého, do vlastných úvah, je to najmä spôsob, ako a čo robiť, ako sa správať, prejavovať navonok a čo hovoriť. Preto práve vo viere zlyhávame. Predsa sme len z mäsa a kostí a duša v tomto usporiadanom chaose neraz nemá dostatok miesta. Sme otroci telesnosti, bolesti, slastí a vecí. Na ospravedlnenie si hovoríme „Takých nás Boh stvoril“. Zároveň sa na Boha obraciame s požiadavkami, ktoré Stvoriteľ nemá ako vybaviť. Je to skôr lenivosť a pasivita, ktoré nám rozkazujú preniesť zodpovednosť na niekoho iného, napríklad na Boha. Práve tu niekde začínajú kvitnúť naše ne-ľudské vlastnosti. Závisť, nevera, nenávisť, chamtivosť.......tých vlastností je nekonečný rad. Vyhovárame sa na Osud, Predurčenie, ktoré nám niekto zvonka nanútil a nám zostáva len čakať, čo sa stane. Nestane sa nič, len vo finále príde smrť, ktorá ukončí krátku epizódu každého z nás.