Volali sme ho Duško
Hudobný svet má jednu zvláštnosť. Napriek hudbe, ktorá patrí všetkým bez rozdielu veku, záujmov, príležitostí, je každý, kto sa jej dotkne, jedinečným. Takým, žiaľ oddnes už iba bol Duško Grúň. Skvelý človek, ale najmä dobrý muzikant.
Spoznal som ho už ako speváka. Sám o sebe tvrdil, že je v prvom rade muzikant, až potom spevák. A mal pravdu. Duško mal veľkú muzikantskú dušu, ktorá bola až povrch naplnená talentom, schopnosťou a vkusom. To všetko využil počas svojho muzikantského života. Miloval swingovú hudbu, ktorú bolo cítiť aj v jeho pesničkách. Oproti muzikantom mal však niečo navyše. Bol to jeho hlas. Medzi svojimi generačnými partnermi bol rovnako obdarovaný svojim speváckym prejavom ako Karol Duchoň. Prirodzený, plný emócií a s brilantným ladením. Takíto majstri nevznikajú v škole. Snáď len v škole života. Boh im bol milostivý a obdaroval ich niečím, čo nerozdáva každý deň. Krásou a muzikalitou.
Duško, odišiel si so zlomeným zdravím, ale nie so zlomeným srdcom. Zanechal si nám večný vzor, ako žiť, tvoriť a byť úspešným bez straty ľudskosti. Nikdy si svoje prednosti nedal najavo. Snáď len priamo v čase, keď si stál na javisku a spieval. Spomienka na teba nezovšednie. Vždy to bude pre mňa vo chvíli, keď sa započúvam do nových speváckych hviezdy a budem čakať, kedy sa opäť na Slovensku zjaví Pán SPEVÁK, akým si bol ty.
Česť tvojej pamiatke.