HTML clipboard
Rozpaky nad Jurkovičovou
Už som si zvykol, že na Slovensku stolár robí účtovníka, fyzik opravára hodín a človek, ktorý nemá sluch, učiteľa hudby. I napriek tomu sa opätovne nadvihnem zo stoličky a úprimne si nakričím do duše, keď sa s takýmto úkazom stretnem v umení, ale najmä v novinách. Preto mi to nedalo a reagujem na recenziu Jany Jurkovičovej „Rozpaky nad Rozhovorom“ vo vašich novinách ISTROIPOLITAN.
Keby som nepoznal Laholu a filmové umenie, tak by som nad recenziou nového slovenského filmu Rozhovor s nepriateľom preletel očami a zabudol. Som však nielen dobre informovaným priateľom filmu, ale, žiaľ, aj účastníkom premiéry nevšedného diela mladého režiséra Patrika Lančariča a tak mám myšlienky a dojmy z prvej ruky. Dotyčnej pani, alebo slečne Jurkovičovej /budem ju titulovať pani/ nemožno uprieť chuť a odhodlanie recenzovať filmové dielo, avšak....... recenzia trpela dostatočnou „nedostatočnosťou“ odborných vedomostí, prehľade o filmových dielach a základných estetických východísk, ktoré určujú profesionálne nazeranie pri hodnotení akéhokoľvek umeleckého artefaktu, či umeleckej činnosti. Ničím z toho, čo filmová veda má zaradené v inštrumentári odbornej umeleckej kritiky pani Jurkovičová nedisponuje a pochybujem, že o tom, že niečím nedisponuje, aj vie. Navyše tento typ filmovej výpovede, akou je Rozhovor s nepriateľom, potrebuje najmä pre budúceho diváka a návštevníka kina hlbšiu analýzu. Kritik nie je na to, aby zmietol zo stola niečo, čo sa mu nepáči, ale je tu na to, aby poodhalil tajomstvo kvality umeleckého počinu, akým nesporne film Rozhovor s nepriateľom je. Jurkovičovej sa podarilo iba jedno, odradiť prípadného diváka od návštevy filmového predstavenia a priložiť polienko na pahrebu nedôvery k slovenskému filmu.
Laholova poviedka práve dnes pri výročí vzniku vojnového Slovenského štátu prináša dilemu mravnej zodpovednosti a lúšti otázku života a smrti v hraničnej situácii, akou Slovenské národné povstanie bolo. Mladí filmári si vzali tú najťažšiu úlohu, pretlmočiť myšlienky do filmového príbehu. Film narába obrazom zvukom a ešte niečím, čo je utajené a žije len vo vnútri úzkej skupiny filmového tvorivého tímu. Ide o filmovú reč a tá nie je poskladaná len z obrázkov a zvukov. Tak ako hudba, výtvarné umenie, či tanec aj film má vlastný jazyk a nie každý sa ním vie vyjadriť. Lančaričovi and Co. sa to podarilo. Príbeh, ktorý vlastne nebol príbehom, ale situáciou, rozvinuli do filozofickej filmovej eseje o morálke, viere a živote. Samozrejme, Laholova brilantná poviedka je priam určená do rúk dramatických tvorcov. Podobných textov je v slovenskej literatúre málo. Pani Jurkovičová hovorí o nude. Nudiť pri sledovaní tohto filmu sa môže len ten, kto sa na ceste z diskotéky do baru zastaví na chvíľu v kine. Priznávam, pre takých divákov film nie je. To však neznamená, že je to chyba filmu, či jeho tvorcov. Je to chyba diváka, ktorý si mohol dve hodiny presedieť pri televíznej obrazovke a sledovať Mojsejovcov, tam by sa nenudil. Pani Jurkovičová hovorí o akýchsi bežných konzumentoch filmu. Musím podotknúť, že film sa nekonzumuje, ale pozerá, vníma, dá sa s ním polemizovať, vyvoláva emócie a navyše dobrý film odkrýva večné pravdy. V diskotéke, alebo hudobnom videoklipe to budete ťažko hľadať.
Pani Jurkovičovej sa nečudujem, asi chodí radšej na Van Dama alebo Ramba. Čudujem sa redakcii ISTROPOLITAN, ktorá takýmto „inotvarom“ , akým bola uvedená recenzia filmu, dáva priestor. Znižuje tým dôveru vo vlastnú žurnalistickú agendu a navyše neúprimne zavádza nič netušiacich čitateľov. Môj príspevok sa vzhľadom na svoju kritičnosť asi/určite neobjaví na stránkach denníka, ale sú chvíle, kedy nemožno mlčať a tak som sa ozval.
Váš náhodný čitateľ Ľubo Belák
V Bratislave dňa 20.3.2007