(prvá časť)
Zväčša na začiatku roka všetko začína. Samozrejme, že nie od nuly, ale niekde tesne pod jednotkou. Nie som matematik, ale myslím si, že čísla, ktoré poznám ešte zo základnej školy, sú nepresné. Pamätám si, že som mal problém so sedmičkou. Zaujímavé, na takú drobnosť si pamätám, ale na to, ako som sa prvý krát zaľúbil mi nezostala žiadna spomienka. Žeby Alzheimer?
Aj tento rok sa čísla letopočtu trochu zamiešali. Devina ustúpila nule a namiesto nuly sa objavila jednotka. To ostatné sa akosi nehlo. Možno niekedy v budúcnosti. Rok 2010, zaujímavé číslo zložené z dvadsiatky a desiatky. Hovorí sa "od desiatich k piatim", tento rok to bude "od dvadsiatich k desiatim". Nespomínam toto porekadlo len tak. Samého ma akosi postihla moderná melanchólia z nového roka. Začal som byť citlivejší na okolie a každá maličkosť ma vie vyrušiť. Veď už druhého januára prišla taká víchrica, že nám strhlo izoláciu z nedokončenej strechy záhradného domčeka, vyrazilo poistky, kamarátke sa pokazil počítač a mňa po sviatkoch akosi omína žalúdok. Samé negatívne udalosti. Keby zostalo len pri tom, možno by som sa upokojil, ale zo sveta sa na mňa začali hrnúť ďalšie jóbovky.
Ešte v závere roka stihol Chalíl Balaví pokojne vojsť do ostro stráženej americkej základne Chapman na letisku Chóst v Afganistane a v miestnom fitness centre odpáliť výbušniny, ktoré mal len tak navešané okolo pásu. Jeho skutok bol o to prekvapujúcejší, že spolu so sebou zobral k Alahovi pár neveriacich, sedem agentov CIA, najpopulárnejšej americkej tajnej služby. O to prekvapivejšie znela celá správa, keď atentátnika sama CIA považovala za svojho agenta, ktorý mal vystopovať jedného zo šéfov populárnej al-Kájdy , Ajmána Zavahrího. A aby toho nebolo málo, medzi obeťami bola aj veliteľka základne, matka troch detí, ktorá patrila k najuznávanejším odborníkom CIA na Afganistan. Prečo sa to stalo? Nejaký informátor sa vyjadril, že išlo zo strany CIA o prejav dôvery agentovi, ktorý mal riskovať život. Ja už len dodávam,...a za koho? Pozor, ešte som neskončil.
Jóbovke z Afganistanu sa pridala správa o pokuse vyhodiť lietadlo leteckej spoločnosti Northwest Airlines 23 ročným Nigérijčanom Umarom Farúkom Abdul Mutallábom na prvý sviatok vianočný, 25.12.2009. Prečo uvádzam jeho meno? No, neudrelo by vám to do očí, keby ste ráno prišli do kancelárie na stopiatom poschodí ústredia CIA a na stole sa vám pohadzuje pár zvodiek o podozrivých osobách, ktoré sú na listine potencionálnych teroristov? Dokonca to mali z prvej ruky, od otca Umara, ktorý ho udal pre jeho extrémistické názory. Mladý obdivovateľ al-Kájdy len tak preniesol cez letiskovú kontrolu pentrit, silnú výbušninu patriacu k nitroglycerínom, ktorú si ukryl pod stehnom, svojim, nie husacím. Nikde sa nepíše na ktorom, pravom, alebo ľavom. Ale asi je to jedno. Všetky detektory sú určené na kov, takže nejaký ten chemický prvok prilepený v balíčku na stehne ich nerozhádže. Jediné šťastie, ktoré mali pasažieri spolu s posádkou lietadla bolo, že pentrit nevybuchol, len sa vznietil, takže z veľkého bum-bác nič nebolo a mladý Nigérijčan po pristátí v Detroite namiesto do neba zaletel v sprievode polície do nemocnice a odtiaľ do väzenia. Druhým šťastím bola duchaprítomnosť holandského režiséra Jaspera Schuringa, ktorý sa vzápätí vrhol na atentátnika a zlikvidoval ho.
Môj výpočet však ešte nekončí. O ďalšiu jóbovku sa postaral karikaturista 74-ročný Kurt Westergaard, autor známej karikatúry proroka Mohameda s bombou v turbane. V noci na sobotu 2. januára 2010 ho s nožom a sekerou v rukách prepadol 28 ročný Somálčan, ktorý sa chcel za celý moslimský svet pomstiť zneuctievateľovi ich proroka. Dánsky karikaturista asi niečo podobné očakával a pre prípadný pokus zabiť ho, si pripravil nedobytnú kúpeľňu, kde sa zatvoril a z bezpečného úkrytu zavolal políciu. Niet nad dobrý kúpeľ v jednom dome s atentátnikom. Jeho hlava stojí milión dolárov, čo je medzi moslimami vypísaná odmena za zabitie dánskeho karikaturistu. Takú drahú karikatúru som doteraz nepoznal. Opäť sa tu vyskytla nezrovnalosť. Útočného Somálčana už dlhšie evidujú ako podozrivého z teroristického sprisahania v Keni. Spolu s ďalšími štyrmi kolegami pripravoval útok na dva hotely. Pre nedostatok dôkazov ho prepustili.
Aby sme nehovorili len o udalostiach vo svete, tu je ešte pár domácich pikošiek.
Najprv to bol útok počítačového hackera Igigiho na internetový portál Azet.sk. Bol úspešný. Podarilo sa mu stiahnuť všetky údaje o užívateľoch portálu aj s heslami. Pritom som presvedčený, že vlastníci portálu majú svoje servery dostatočne zabezpečené, a tak si spolu s inými internetovými gigantami naivne myslia, že sú neporaziteľní. Nie sú. Podobne ako CIA, letecké spoločnosti, polície "všetkých krajín spojte sa!" a iné bezpečnostné agentúry, ktoré sa významne podieľajú na odkrajovaní si z balíka svetového národného dôchodku, nevedia zabezpečiť efektívnosť bezpečnostného systému. Najčerstvejšia "teroristická" správa týkajúca sa tentoraz mojej domoviny je naozaj kafkovská. Hlavným aktérom nebol terorista, ale slovenská polícia.
Tá v utorok 5. januára zalarmovala írske úrady a priznala sa k nezvyčajnému experimentu. Nenápadne podstrčila nič netušiacemu 49 ročnému slovenskému automechanikovi, či elektrikárovi, ktorý pracoval v Írsku, 90 g RDX, výbušninu hexogén. Túto akciu si naplánovali slovenskí policajti na začiatok tohto roku na popradskom letisku, kde nič netušiacim ôsmym cestujúcim podstrčili do batožiny výbušniny a skúšali, či balíčky výbušnín odhalia ich špeciálne vycvičené psy.
Pri kontrole odhalili všetkých osem. Po úspešnom cvičení sedem z nich ihneď odstránili z kufrov nič netušiacich pasažierov, až na jeden, ktorý bez zásahu leteckej kontroly poputoval až do Írska. A tak sa stal nič netušiaci Slovák proti svojej vôli prvým novoročným slovenským teroristom, ktorý prepašoval výbušninu na palubu lietadla. Poviete si, veď aj to treba. Iste, len by o tom mali vedieť prinajmenšom partneri v zahraničí, ktorí sa to dozvedeli až po troch dňoch, keď náš automechanik dorazil do Írska a pokojne sedel vo svojom byte. Ešteže írska polícia má vycibrený vkus a nezastrelila ho. A aká bola odpoveď nášho ministra vnútra? Ten iba vyjadril úprimné poľutovanie nad týmto incidentom a uspokojil sa so "sebavykopnutím" podriadeného šéfa cudzineckej polície. To, že to tak i napriek nezákonnosti cvičenie fungovalo niekoľko rokov a on sám, myslím tým ministra, nič proti tomu nepodnikol, zobral ako normálne.
Podobne, ako reagovali zodpovední na celom svete. Veľkolepé vyhlásenia, bagatelizovanie udalostí, alebo, v prípade USA, urýchlené vytvorenie protiteroristickej jednotky v Jemene.
Keď to pôjde takto ďalej, tak začnem veriť, ako mnohí, všetkým vyhláseniam, prognózam, predpovediam, prísloviam a veštbám, ktoré sa už zákonite objavujú začiatkom každého roka. Jednoducho sa zaradím do davu "veriacich". Zožeriem to, o čom sa píše, čo hovoria politici a veľkí bosovia. Vykašlem sa na svoj názor, na vlastné "ja", ktoré je na chvoste takmer nulovej sebadôvery každého z nás. Jednotlivec nie je podstatný, dôležité je, čo si myslí dav. Navyše je neopakovateľný a tým aj neviditeľný. Pozornosť sveta, ale aj moja, začína byť ostražitá až na úrovni skupiny, spoločenstva, etnika, teroristickej skupiny.
Je to ľahšie.
/..................................pokračovanie nabudúce./
V Bratislave, 10.1.2010
Ľubomír Belák