Priznanie šesťdesiatnika

Belk_hladan_pre_svoj_vekPriznanie

Priznávam sa! - Aj keď mi to trvalo šesťdesiat rokov. Moje priznanie prichádza v pravý čas. Za mnou je už dosť rokov a predo mnou jasná budúcnosť s pevným cieľom. Takže nemám ani po priznaní čo stratiť.

Bol som bezcharakterný egoista s patologickými zmenami altruizmu. Pre tých menej oboznámených s pojmami, altruista nemá nič spoločné s egoistom. Táto moja schizofrénia pochádza z prežitých rokov v socializme s ľudskou aj neľudskou tvárou, kde si každý musel navodiť stav schizofrénie, aby to niekam dotiahol. Mne sa podarilo môj egoizmus doviesť až k neopodstatnenému altruizmu, ktorý je navyše doplnený o nepríjemný vírus vnímania reality, takej aká je – holá.

Celý život som nepracoval. Moja šesťdesiatročná dovolenka pramenila zo skutočnosti, že za moje bezuzdné zabávanie sa ako hudobník, skladateľ, textár, dramaturg, režisér a občas riaditeľ mi niekto zaplatil. Neviem, kde sa u mňa zobrala tá drzosť bezostyšne brať československé, neskôr slovenské koruny a súčasné eurá. Asi je to pre moju bezuzdnú chamtivosť.

V láske som presadzoval egoistické konštatovanie, že láska nejde len cez žalúdok, ale aj cez slezinu, žlčník, žalúdok a mechúr. Srdce, ako nedôveryhodný orgán,  je na rebríčku hodnôt niekde uprostred. Vrcholom lásky bolo pre mňa vždy nechutné presvedčenie, že ten, tá, to, komu prejavujem lásku ja, opätovne prejavuje aj dotyčná osoba, zviera a vec. Na pohlaví nezáležalo.

V priateľstve som používal zákernú vernosť, ničím nepodloženú radosť z dôvery a krutého pocitu nenahraditeľnosti. Aj som na to oprávnene doplatil. Sklamanie, prekvapujúce rozchody a utešene sa zmenšujúci album potenciálnych priateľov vzrastalo. Až dnes som pochopil, že priateľstvo v súčasnosti postráda modernú definíciu a objektívne teoretické zhodnotenie „čo priateľstvo je“. Osobne si myslím, že je to niečo nechutne zaväzujúce a okliešťujúce, čo nepatrí do výbavy dnešných manažérov, politikov, funkcionárov a večných eštebákov. Na viac sa moja definícia ani po šesťdesiatke nezmohla.

Až na neuverenie je skutočnosť, že som egoisticky vydržal v spoločnosti jedinej manželky. Samozrejme si to vynútilo viacero rodinných antagonizmov, ako je nevarenie, neumývanie riadu, nevysávanie a neupratovanie. Ako odmena za moju bezcharakterné ignorantstvo bol nekonečný prúd dovoleniek pri mori, pravidelné striedanie osláv Vianoc, Veľkej noci, Na nebo vystúpenie Panny Márie a výročie vzniku Slovenskej republiky. To posledné bolo zaradené do osláv až na vyslovenú požiadavku doby, ktorá zákonom určila, že v tento deň budú všetky obchody zavreté a tak nebola ani tá najmenšia príležitosť na chamtivé nákupy a bezdôvodné túlanie sa po trhovisku.

To, že som prežil ako bigbíťák roky šesťdesiate, okupáciu Rusmi, normalizáciu,  perestrojku, Veľkú novembrovú nežnú revolúciu a návštevu pápeža Jána Pavla, môžem ďakovať len nepozornosti Pána Boha, ktorý mal viac práce s ľudstvom ako s ľuďmi. Je to asi preto, že pokiaľ ľudstvo je len jedno, ľudí je príliš veľa na to, aby to niekto odkontroloval.

Pri pohľade do zrkadla ma v ostatnom čase chytá depresia z kompresie vrások, šedivých vlasov a odstávajúceho brucha. Sú to jasné príznaky začínajúcej dezintegrácie doteraz relatívne integrovaného tela. O duši hovoriť nebudem, pretože tá ako správna egoistka kašle na moju pozemskú existenciu a keď príde čas tak sa zoberie a odíde preč. No a čo, aj tak si so sebou nemôže nič zobrať, pretože podobne ako duša od bicykla je vlastne len nafučaným vzduchom a ten sa nestratí, ten iba  vyfučí.

Toto priznanie zverejňujem dobrovoľne a bez nátlaku médií, ktoré sa postarali o to, že moje okrúhle výročie 60ky sa dostalo na verejnosť v programe  Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu ako spomienka na prvého jubilanta nového RTVS - Rozhlas a televízia Slovenska.

Nech mi Pán Boh pomáha!

Ľubo Belák

5.1.2011, stále v Bratislave