Bigbítový koncert

V polovici šesťdesiatych rokov sa po Bratislave šírila krátka anekdota, presnejšie definícia bigbítovej skupiny. Ráno sa stretne pár kamarátov, na obed založia bigbítovú skupinu a večer sa rozpadnú. V mnohom tento bonmot mal pravdu. Lavína, ktorá sa strhla s príchodom gitarovej hudby spôsobila výrazný pohyb mladých. Nie žeby rýchlejšie chodili po bratislavskom korze, ale mnohí začali hrať na gitarách, bicích nástrojoch a začali si zakladať bigbítové skupiny. Len máloktorá amatérska skupinka chlapcov vydržala dlhšie ako pol roka. Jednou z nich bola skupina THE PLAYERS. S jej menom som sa stretol prostredníctvom  Juraja Korenka, ktorý chodil v škole na Námestí 1. mája o triedu vyššie. Ja som mal už za sebou niekoľko samostatných vystúpení v due BELÁK – KOHÚT a  školskej bigbítovej skupine v zostave Belák, Vršanský, Veselý, Hudák, z ktorej ma neskôr pre moju neúčasť na skúškach vyhodili.

Ďuro Korenko bol z Hollého ulice, kde si v jedno popoludnie chlapčiská z domu na čísle 15 založili skupinu. Barina, Juriga, Korenko a Dolinský. Práve Ďuro Korenko si ma všimol a pri najbližšej príležitosti sme si zahrali v miestnom pionierskom klube, ktorý bol na prízemí školy.

Keď sme pri škole, ešte mi napadlo spomenúť jeden môj slávny školský hudobný výkon, keď ochorel pioniersky trubač a na druhý deň sa mala odtrúbiť nejaká slávnosť. Pionierska vedúca, neviem ako sa volala, ale pamätám si, že mala veľké prsia, vošla do šiestej B a zavelila. „Kto vie trúbiť na fanfáru?“. V Triede nastalo ticho. Vysvetlila celý problém a navyše spomenula, že dotyčný dobrovoľník má do zajtra školské voľno na nácvik pionierskej fanfáry. V živote som na taký nástroj nehral a priznám sa, že ešte dodnes na fanfáru hrať neviem, no okamžite s vidinou voľna som sa prihlásil. V zapätí som dostal do ruky pioniersku fanfáru a poslali ma do suterénu, kde bola telocvičňa, aby som išiel trénovať. Zabudli mi dať učiteľa hudby a tak som sa celé popoludnie mordoval, aby z toho prekliateho nástroja vyšiel nejaký zvuk. Vzhľadom na to, že som človek učenlivý, ale najmä tvrdohlavý, dovtedy som skúšal dúchať do fanfáry, až sa z nej ozval zvuk. Neviem či to bol tón, ale zvuk to bol určite. Neuveríte mi, ale do druhého dňa som sa naučil vydať tri zvuky, podobné tým, čo mali znamenať pioniersku fanfáru. Na druhý deň som spolu s ozajstným fanfárnikom nastúpil na pódium a začali sme. Neviem čo si mysleli poslucháči, ale môj kolega trubač sa na mňa potom celý deň akosi čudne díval. Asi som ho prekvapil.

Po mojich prvých hudobných skúsenostiach mi už nič nebránilo, aby som sa dal na dráhu muzikanta. Už vtedy som počúval Clifa Richarda, The Shadows, The Spotnicks, The Violents, anglické a americké skupiny, ktoré ma svojou brilantnou hrou nadchli. Zapáčila sa mi najmä skladba The Savage. Strhujúca orchestrálka bola výnimočná najmä sprievodnou, hovorili sme beglajtovou, gitarou. Akýsi španielsky rytmus v rockových teplákoch. Pravá ruka gitaristu musela kmitať na najvyššie obrátky, aby stíhala ostatnú rytmiku, teda bicie a basu. A ja som sa túto beglajtovú gitaru naučil. Práve vtedy mi Ďuro oznámil, že im odchádza Juriga na vojnu a hľadajú nového člena The Players. Podobne ako pri fanfáre, ale lepšie pripravený, som neváhal a šiel som s ním na najbližšiu skúšku. Jožo Barina, sólový gitarista mal celý shadowsácky repertoár v malíčku a tak stačilo heslo The Savage a išlo sa na vec. Presvedčil som všetkých a stal som sa členom skupiny THE PLAYERS.

 

Vtedy nebolo možné, aby si nejaká skupina vystupovala len tak. Za všetkým, a všetkými, čo niečo robili musela stáť nejaká štátna alebo družstevná organizácia. SZM, Kultúrne kluby, ROH, KSČ, ZRPŠ.... Na druhej strane ani jedna skupina by asi nevznikla bez podpory miestnych činovníkov, kultúrnikov, ktorí dávali k dispozícii miestnosti na skúšanie, zháňali ozvučovacie zariadenia a využívali nadšených bigbíťákov, aby hrávali na spoločenských zábavách. Neraz sa im to vypomstilo v podobe rozzúrenej brigády socialistickej práce, ktorá si od miestnej skupiny vyžadovala zahrať pieseň Melánie Oláryovej Lístoček z brezy a dostali miesto toho hlučnú, nezrozumiteľnú produkciu hudobníkov podivného nekonformného správania.

Skupina THE PLAYERS hrala, skúšala a žila v klube ASTORKA, ktorý patril Mestskému kultúrnemu stredisku MDKO. Bol to vlastne najznámejší bratislavský klub, okolo ktorého sa formovala bratislavská bigbítová elita. Patrila do môjho bermudského trojuholníka – Škola na Námestí 1. mája, populárny park Jama a Astorka – môj svet, kde som našiel všetko, čo som k mladosti potreboval. V rokoch 1965 a 1966 to boli najmä skupiny Tiene, The Buttons, Prúdy, Phantoms a Beatmen, ktoré nehrávali len v Bratislave, ale aj po celom Slovensku. Neskôr sa k nim pridala skupina THE GATTCH s výbornými inštrumentalistami, s ktorými som neskôr hrával aj ja.

A tak jeden decembrový deň sme sa už ako známa skupina THE PLAYERS fungujúca pod značkou ASTÓRI CLUB Bratislava s množstvom nahrávok v rozhlase a dvoma singlami vybrali v roku 1966 na Druhú celoslovenskú prehliadku tanečných, jazzových a big-beatových súborov a spevákov do Žiliny. Už si nepamätám ako sme sa tam dostali, ale s tým, ako to funguje dnes, to určite nemalo nič spoločné. Mali sme gitary, ktoré sme si horko ťažko kúpili za peniaze utŕžené v zberni papiera, pár korún z koncertov a čo dala rodina. Mali sme výhodu, kamarát bol stolár a tak nám Starky /Star gitary/, namaľoval na bielo, takže sme už mali jednotný gitarový imidž /vtedy sme však nevedeli, že je to imidž. Tento pojem vznikol až neskôr/. Aparatúra na zosilenie gitár a spevu pre nás vlastne neexistovala. Po príchode do Žiliny v Dome odborov sme sa stretli s ostatnými účastníkmi prehliadky. Musím ešte spomenúť, že prehliadka vlastne bola akási malá hudobná Bratislavská lýra, kde sa rozdávali ceny amatérom. Teda neboli to žiadne finančné ohodnotenia ani vecné dary. Odovzdávali sa diplomy – vtedy to bolo v móde, lebo nič iné nebolo. Z Bratislavy prišli dve skupiny. The Buttons za MDKO s vedúcim súboru Petrom Tuscherom a my The Players s vedúcim skupiny Ľubom Dolinským. The Buttons mali vtedy obrovskú výhodu. Peter Tuscher už vtedy vlastnil aparatúru so zosilňovačmi a reproduktormi. My sme prišli do Žiliny len s gitarami, mikrofónmi a veľkou drevenou bedňou. Janko Selský, už vtedy génius v oblasti elektroakustiky, si v estrádnej hale vypýtal stôl. Všetci sa čudovali, načo je bigbítovej skupine stôl, veď nejde o prednášku ani divadelné predstavenie. Janko otvoril čarodejnú bedňu a začal vykladať. Pár elektróniek, elektrické drôty, transformátory, odpory a neviem ešte čo taký elektro inžinier, ktorý ešte stále chodil na strednú priemyselnú školu, potreboval. Okamžite vzbudil pozornosť všetkých zúčastnených muzikantov a usporiadateľov. Neverili, že z Bratislavy príde známa bigbítová skupina s akýmisi elektrosúčiastkami. Padli aj posmešné poznámky, že s tým asi večer Players koncertovať nebudú. Ale, aj na moje počudovanie, pretože som tomu nerozumel, večer sme zapojili gitary do káblov a všetko hralo, bolo počuť a my sme spustili náš repertoár. Posledná prekážka, Tatranský expres, Sloní tanec, Nedofajčená cigareta, Zlodej, 1966, Slnko v sieti, všetko vlastné skladby, ktoré už vtedy zneli v rádiách. Pridali sme aj pár spievaných skladieb. Jedna z nich bola prevzatá MR. TAMBOURINE MAN  od Boba Dylana a skupiny The Birds. Ľudia boli nadšení a s nimi aj my. Z posmeškov na konto našej zázračnej aparatúry a z neistoty zapôsobiť v Žiline na neznáme publikum sa narodil úspech spečatený ocenením v podobe 1. miesta medzi bigbítovými skupinami z celého Slovenska.

Bol to môj prvý úspech v muzikantskej kariére. Navyše bol o to cennejší, že nešlo o peniaze, šoubiznis a imidž. Chceli sme len hrať hudbu, ktorá sa nám páčila a mať aspoň chvíľu pocit šťastia s vedomím, že to, čo robíme sa páči aj ostatným.

 

Ľubo Belák

8.6.2007